VŠETCI ŤA RAZ OPUSTIA

 23. september 2019

Konečne je to tu. Na tento deň som tak dlho čakala, aj patrične na sebe makala. Moje vzácne voľné chvíľky počas dňa patrili trochu pilatesu, sem tam som sa pre niečo zo zeme zohla aj viackrát, aby som nemyslela na to, že musím denne urobiť 100 drepov. 

Nedelila som ich na celý deň. Jednoducho som si ich neplánovane rozložila. Občas som si zaskákala na fit

lopte. Častejšie som skôr posilňovala svoje paže, keď som nosila môj sladký pokladík (synčeka), aby sa ukľudnil. Moje nočné posilňovačky boli spojené s ním a chôdzou, občas som prešla počas noci aj kilometer.

Ešte predtým, než som zistila, že budem mama, som mala veľké plány. Nie až také obrovské, ale pre mňa to dosť znamenalo. Vidím sa, ako som takto pred rokom stála na terase a pozerala dolu, ako tam stojí. 

   Môj malý pokladík sa má k svetu a má rád aj moju kamarátku Moniku. Tá bola pri mne od začiatku a je mi doteraz vo všetkom nápomocná. Stala sa mojim veľkým osobným radcom. Vedela o mojich tajomstvách a plánoch. Aj dnes prišla ku nám trochu skôr, aby som mala dosť času nakŕmiť malého, pripraviť sa a vyraziť. Teraz ma nečakal na ceste, ale vo dvore. Zdalo sa mi, že v odraze slnečných lúčov sa krásne jagal a ja som už, už chcela vybehnúť.

Oblečenie som si už vopred starostlivo pripravila, aj všetko potrebné. „Tak poďme na to,“ povedala som si

sama sebe. Kožená kombinéza krásne voňala. S nedočkavosťou som sa do nej natiahla. „To čo? Veď ona so mnou vôbec nespolupracuje,“ posťažovala som.

Tak som si ľahla na posteľ, aby sa moje nahromadené sadlo správne rozložilo a mohla som ho zazipsovať, ukryť pred svetom v tej krásnej koženej nádhere. Potiahla som zips. Kúsok išiel ľahko, potom sa posúval pomalšie, kúsok po kúsku, zúbok po zúbku a zrazu šup, vybehol hore, po ľavej strane a na pravú zabudol. „Čo teraz?“ Tak som verila, že schudnem a dnes pôjdem na zraz motorkárov, ako pravý motorkár.

Konečne si vychutnám tú užasnú jazdu s mojou Hondou, miestami aj s vetrom vo vlasoch. So slniečkom, ktoré ma bude štekliť na chrbte. Vychutnám si ten zvukov ďalších mašín okolo mňa. A miesto toho tu bojujem so sadlom, ktoré nie a nie skrotiť. Zlosť sa ma ešte nejaký čas držala. Tak som verila, že to dám a  konečne si oblečiem svoju prvú motokombinézu, ktorú už rok opatrujem, ovoniavam, hladkám. Neviem, či si ju užijem aj po oprave zipsu, ktorý ma tak nečakane zradil.

Hlavou mi preletela známa hláška: ,,Všetci ťa raz opustia, len sadlo nie!“

DUŠIČKOVÝ ČAS

03.november 2019

Pri tomto zasnenom pohľade do nášho dvora sa mi vynárajú rôzne spomienky. Vidím náš pamätný drevený plot. Ten keby vedel rozprávať. Stál medzi dvoma humnami a oddeľoval dve záhrady. Bol zhotovený z dreva a spájali ho dosky, pribité zozadu tak, že sem tam trčali klince. To urobil zručný sused, aby mu nikto nepreliezal do dvora.

Pri našej výške, keď sme boli s Elenkou ešte malé žabky, nám pripadal veľmi vysoký. Tajne sme si na ňom nacvičovali lezenie a so strachom sme počítali, ktorá má na teplákoch viac dier a tmavých olejových škvŕn z fermežoveho náteru. Nás však nič neodradilo. Hlavne na jeseň, keď k susedovi padali naše orechy. Okrem odvahy prekonať ten vysoký plot, museli sme sledovať aj to, či nás niekto nevidí. S parťáčkou Elenkou, susedou, sme bývali v jednom dvore. Mali sme svoje tajomstvá, sny a chuť vymýšľať si zábavu a spoznávať všetko nepoznané.

Bavilo nás občas prevetrať veci v humne. Bolo tam veľa okúzľujúcich harabúrd, staré pneumatiky, cepy, plechovice, žľaby, zajačie kožky natiahnuté na koloch a iné. S nadšením sme vyniesli na vrchol plotu aj vybielenú lebku z kravy.

Na ďalší deň sme si našli inú zábavu. Zaujal nás bicykel. Chceli sme sa na ňom učiť jazdiť, ale retiazka aj kolesá boli hrdzavé, tak sme si ho otočili a krútili pedálmi, hýbali s kolesami.

Prešlo niekoľko rokov. Aj teraz sme v humne a spolu s vnúčikmi sa hráme, že opravujeme ich bicykle. Sú otočené naopak.

Deti sa tešia a ja spomínam na Elenku. Koľko mala ešte snov. A tak rýchlo nás opustila. Jej dcéra Evka zostala v 15-tich rokoch sama, bez milujúcej mamy, otec zomrel o 3 roky skôr.

Nikdy som nemala dcéru a Evka bola vždy tak trochu ako moja. A zrazu bola moja naozaj, po adopcii. Splnil sa mi môj sen o veľkej rodine.

Opäť je tu jeseň, obdobie, kedy zberáme orechy, dušičkový čas, myslíme na Elenku a Evkinho otca.

PESNIČKA

01.12.2019

Je večer, konečne som sama v aute. Vychutnávam si ticho v podobe duševnej hygieny, na ceste domov. "Jáj!" povzdychnem si nahlas a naťahujem pravú ruku dohora. Zatúžim po pohode, bublinkách vo vani, v pohári. Pri tejto očarujúcej a uvoľňujúcej predstave sa mi niekde z môjho vnútra tlačí melódia a slová pesničky o bublinkách. Z tichého pohmkávania prechádzam do slov: "Radosť mám, kúpeľ si dám, s bublinkami sa pohrávam."

"Do kelu, čo sa stalo?" spozorniem pri vkladaní tejto pesničky do prehrávača. Niečo je tam zaseknuté. Prajem si červenú na semafore. "Chcem červenú, prosím!" volám na blížiaci sa semafor. Neskoro. Chytám zelenú vlnu. Spievam si sama, bez podkladu. Stále skúšam vytiahnuť to zaseknuté CD. Zisťujem, ako málo už viem z textu pesničky. Zabudnuté slová nahrádzam textom "na-na-na."

Niečo mi napadá. Ľavou rukou držím volant a pravou dočahujem naslepo kabelku na zadnom sedadle. "Kde je tá kabela?" šomrem si a naťahujem ruku ešte ďalej. "Tu je," teším sa, keď cítim jej jemný okraj a ťahám ju dopredu. Rukou vnikám dnu a hľadám peňaženku. "Kam som ťa dala? To nie si ty, to je diár, aha mrkva, kde si sa tu vzala? Vypadla si mi pri včerajšom nákupe? Mám Ťa!" Z peňaženky vyberám bankomatovú kartu. "Biela, môže byť!" hovorím si len tak pre seba a skúšam ju zasunúť do neposlušného CD prehrávača.

"Pozor!" skríknem, práve ma sprava obehol motorkár. Preboha, kde bol, veď som ho v spätnom zrkadle nevidela? Kašlem na CD a púšťam rádio, ako ohrozovať dopravu.

"Chce to obojstrannú lepiacu pásku," povie mi po príchode domov manžel. Dobrá rada prišla neskoro. A v útrobách mojej veľkej kabelky by som ju asi hľadala márne. Konečne si užívam pokojný večer, pesničku o bublinkách a s bublinkami.

 TRI ČIERNE PSY

26.01.2020

Malá Ela vždy, keď zbadala nejakého psíka, hneď sa za ním rozbehla. "Maminka, zoberme si domov tohoto psíka," prosila, keď sa jej podarilo dobehnúť niektorého havkáča. Páčilo sa jej, ako ju oňuchával, pozeral na ňu, veselo vrtel chvostíkom a točil sa okolo nej. "Na psíka sa treba pripraviť," hovorila mamička Ele. 

Občas sa mohla pohrať s kamarátmi a ich havkáčmi, keď ku ním prišli na návštevu. Raz, keď prišla takto návšteva, zavolala mamička na Elu, nech prinesie psíkom misku na vodu. "Teraz nie, hrám sa," zakričala. Keď ju tretí krát mamička napomenula, Ela opäť odvrkla to svoje. Vtedy jej mamička vysvetlila jej, že o psíkov sa treba postarať. A keď sa jej nechce, nemôže mať svojho psíka.Elu to zamrzelo a hneď utekala pre misku. Mamička do nej naliala vodu, aby sa psíkovia mohli napiť. Keď mala Ela priniesť pre psíkov loptičky, aby sa mali s čím hrať, nahnevaná utekala do svojej izby a kričala: "To sú moje loptičky!" 

Večer, keď mama ukladala Elu spať, povedala jej, že psíkovia boli smutní, lebo sa u nich nepohrali. A preto nemôžu mať doma žiadneho psíka. Toto sa nejaký čas opakovalo. Ela sa len horko-ťažko vedela podeliť s niekým o svoje hračky. Keď nemala psíka, starala sa o zraneného vtáčika, kŕmila susedovie mačku a občas dovolila deťom, aby sa pohrali u nej v izbičke. 

Zrazu sa niečo stalo. Na návštevu prišli traja najlepší kamaráti a Mirkova mamička, niesla košík, na ktorom bola uviazaná ružová šála. Po jej odviazaní, spod šály vykukla biela chlpatá hlavička malého šteniatka. Spred stola sa na toto celé okrem kamarátov pozerali aj ich tri čierne psy s veľkými očami. Ela vyskočila od radosti. Tešila sa aj mamička s ockom, lebo Ela sa už vedela podeliť o svoje hračky a vždy sa postarala aj o to, aby psíkovia mali u nich vždy pripravenú misku na vodu.

ZLATÝ ZÁPISNÍK

23.02.2020

V slnečnej žiare vyzerali zrnká piesku ako zo zlata. Sadla si a nechala si nohy vyhladiť pieskom, obmývať vlnami, ktoré vytvárali na hladine krásnu šachovnicu. Chvíľu hľadela do diaľky, potom otvorila zápisník, ktorý bol veľkým dedičstvom po predkoch. Vždy sa pri ňom zamýšľala nad ich životom. Pýtala sa sama seba, prečo si jej predkovia ničili miesto, kde žili? Prečo zomierali tak skoro? Slová ako peniaze, ideológia, korupcia a ďalšie nepoznala, musela si ich vyhľadať.

Poobzerala sa okolo seba. Videla čarokrásnu prírodu. Zahľadela sa na kvetiny, ktoré rástli na kríkoch a lemovali pláž. Ich vôňa bola jemná a príjemná. Na otvorených lúkach sa voľne pásli zvieratá. Fascinoval ju aj pohľad na slamené príbytky. Kým ona potrebovala túto chvíľku pre seba, jej priatelia to tolerovali. Vzájomne si pomáhali. Ich spolupráca bola prácou, v ktorej sa každý realizoval, ako najlepšie vedel. Nikto ju nenaháňal, aby pomáhala s prípravou večerného karnevalu pri krásnom vodopáde. Včera, keď pod ním stála, započúvala sa do jeho hukotu. Nevadilo jej, že špliechal a mala mokrú tvár aj vlasy. Miluje vodopády. Pri zapadajúcom slnku sa voda v nich mení na ohnivý prúd. Aj ranné slnečné lúče sa jagajú na jazere. Svojou hmlou občas zakrývajú vysoké štíty hôr. Občas mala pocit, že v hukote vodopádu počuje hlasy svojich predkov, ktoré sa jej prihovárali cez zurčanie vody dopadajúcej na kamene. Akoby počula ich smútok, ich tajné myšlienky. Iste by boli radi, že sa jej spoločenstvu podarilo spraviť toto miesto obývateľným. Opäť sa zahľadela do diaľky. Spomenula si na zimu, na severné pláže. Naposledy ich videla, akoby tam korytnačky nakládli tisíce vajíčok a pritom to boli len ľadové guľôčky. Príroda vie krásne pobaviť.

Zatvorila vzácny zlatý zápisník po predkoch a tešila sa zo života.

(Život na exoplanéte, fikcia)

POKLADY

27.06.2020

Mám rada každé sklíčko, trblietky, perličky, som straka, rastie to so mnou už od malička. Vždy, keď sme sa s mamou vrátili domov, tak som sa nenápadne, pozerala, kam si odkladá tie krásne veci, ktoré mala vo vlasoch, na ušiach, krku a rukách.

Zvyčajne som si tieto ozdoby na nej všimla, až keď sme boli vonku, lebo mňa musela do obliekania naháňať. Ale dnes to bolo iné. "Už si oblečená?" volala na mňa. Keď mne sa tak nechcelo prezliekať. Zrazu sa vo dverách objavila víla a ja som skoro onemela.

"Mami, ty si nádherná!" skríkla som. S obdivom som ku nej prizerala. Musela si sadnúť na zem a ja som jej hladkala vlasy, v ktorých mala vloženú kvetinovú čelenku. Šaty okolo nej vytvorili krásny závoj.

Pomohla mi rýchlo do šiat. Neboli také, ako jej, ani som tak krásne nevoňala, ako ona.

Prešli sme sa po parku a mňa to lákalo to tanca. V ušiach mi znela čarovná hudba. Napadlo mi, že si požičiam mamičkinu čelenku a aj náušnice. "Prosím, prosím, požičaj mi," šúchala som drobné dlane o seba a očami som jej vyberala čelenku z vlasov. "Aj náušnice prosím," pridala som sladkým hlasom. Tak krásne sa trblietali, keď ich slnko hladilo. Behala som, tancovala vo svojom tajomnom svete, ako víla. 

Z detského sna som nevyrástla a pretancovala som sa do baletu. Naučila som sa spoznávať kvetiny, kochať sa ich vôňou, viť venčeky z púpavy. Mama už dávno nenosí čelenky. Veď som jej ich riadne poničila. Už som väčšia, opatrnejšia. Konečne už aj mám svoje vlastné poklady. Starám sa o ne a stále som straka.

(Sprísnenie zadania: využite všetkých päť zmyslov)

HRDINKA

22.8.2020

Ostali mi v rukách. Uvoľnili sa. Visia ako bielizeň na šnúre. Skúšam ich dať späť. Nedržia. Zase padli. To ich budem držať dokedy?

Telefón je na stole. Nedočiahnem ho. Čo by pomohlo? Hľadám očami. Sú vysoko. Neviem ich podložiť. Sú ťažké. Vytrhnú sa celé.

Jej! Papier! Hurá! Trhám kuchynské utierky. Jednou rukou to ide ťažko. Som ľavá na ľavú ruku. Pravá ruka je stále obsadená. Poskladať papier ľavou nedokážem.

Moja hlava. Pridržím ich hlavou. Ruky mám konečne voľné. Skladám papierovú utierku. Mám to. Vkladám ju do spodnej časti. Len kúsok dnu. Opatrne zatváram. Dvierka na kuchynskej linky nepadli. Hurá! Držia.

Idem vyvešať vypraté veci. Niečo buchlo. Našťastie sú to vchodové dvere. Manžel prišiel domov. Po chvíli počujem krik. Bežím do kuchyne. Zase padli. Manžel ich drží. Už ich viem opraviť. Tak žensky. Som hrdinka.

Medzitým na kuchynskom stole pristál kufrík s náradím. Skrutkovač v rukách domáceho majstra už mieri na skrutky. Dvakrát hore a dvakrát dole. A je to! Pánty na dvierkach kuchynskej linky držia. Tentokrát už nebol návod potrebný.

Niekto mal zasiahnuť skôr. Vedel, že to nemal odkladať. Objal ju. Musel si to vyžehliť. A nie len toto.

(Bez súvetí)

PATENT

9.9.2020

Slovo patent má mnoho významov, okrem ochranného dokumentu a vlastníckeho práva a času, na ktorý má nárok vynálezca ešte predtým, než ho môžu používať aj iní, je mi toto slovo blízke z krajčírskej dielne, skôr ako spínací gombík, cvok na bunde, patent na rukáve alebo všitý v hrudnej časti na blúzke, keď sa otvára a odhaľuje nielen časť spodnej bielizne, ale najviac ľudí slovo patent používa v súvislosti s posmeškom, keď niekto mudruje, avšak myslím si, že mnohých by potešilo, keby vlastnili "patent na rozum," lebo to by nám potom bolo sveta žiť, keby sme vedeli viac využiť svoje duševné vlastníctvo a uplatňovali ho v živote, čím by sme vedeli rozšíriť svoje vedomosti aj pre lepší život, ako napríklad narábať s múdrosťami a ďalším potenciálom, ktoré sú niekde v našom vnútri a nejako sa nevedia predrať von, kde by sme možno objavili aj nové formy myslenia, aplikovania ich do praxe, dozvedeli by sme sa, prečo je potrebná pokora, a ako ju správne a rozumne využiť, čo s našimi presvedčeniami, s vierou v sami seba, v schopnosti, ktoré v sebe máme a nevyužívame ich, lebo sa viac venujeme nepodstatným veciam, ktoré nás v živote unavujú, oberajú o čas, ktorý by sme mohli venovať tomu, čo milujeme, čo radi robíme pre seba aj iných, možno by sme pochopili, ako si prerozdeliť efektívne svoje priority, prečo má zmysel venovať sa svojim srdcovkám, a teda nebáli by sme sa toho, že nám momentálne ich výsledok neprináša okamžitý prínos, ale mohlo by nás to postupnou a konzistentnou prácou tak vypilovať, že vytvoríme skvostné klenoty, a takýchto darov v našom vnútri môže byť veľa, len tým, že nevlastníme pomyslený patent a navigáciu na život, žijeme tak, ako vieme a nádej na "patent na rozum" nosíme možno ako logo na tričku, posmešné konštatovanie, či vytetovanú vetu na ruke. Slovo patent má mnoho významov, okrem ochranného dokumentu a vlastníckeho práva a času, na ktorý má nárok vynálezca ešte predtým, než ho môžu používať aj iní, je mi toto slovo blízke z krajčírskej dielne, skôr ako spínací gombík, cvok na bunde, patent na rukáve alebo všitý v hrudnej časti na blúzke, keď sa otvára a odhaľuje nielen časť spodnej bielizne, ale najviac ľudí slovo patent používa v súvislosti s posmeškom, keď niekto mudruje, avšak myslím si, že mnohých by potešilo, keby vlastnili "patent na rozum," lebo to by nám potom bolo sveta žiť, keby sme vedeli viac využiť svoje duševné vlastníctvo a uplatňovali ho v živote, čím by sme vedeli rozšíriť svoje vedomosti aj pre lepší život, ako napríklad narábať s múdrosťami a ďalším potenciálom, ktoré sú niekde v našom vnútri a nejako sa nevedia predrať von, kde by sme možno objavili aj nové formy myslenia, aplikovania ich do praxe, dozvedeli by sme sa, prečo je potrebná pokora, a ako ju správne a rozumne využiť, čo s našimi presvedčeniami, s vierou v sami seba, v schopnosti, ktoré v sebe máme a nevyužívame ich, lebo sa viac venujeme nepodstatným veciam, ktoré nás v živote unavujú, oberajú o čas, ktorý by sme mohli venovať tomu, čo milujeme, čo radi robíme pre seba aj iných, možno by sme pochopili, ako si prerozdeliť efektívne svoje priority, prečo má zmysel venovať sa svojim srdcovkám, a teda nebáli by sme sa toho, že nám momentálne ich výsledok neprináša okamžitý prínos, ale mohlo by nás to postupnou a konzistentnou prácou tak vypilovať, že vytvoríme skvostné klenoty, a takýchto darov v našom vnútri môže byť veľa, len tým, že nevlastníme pomyslený patent a navigáciu na život, žijeme tak, ako vieme a nádej na "patent na rozum" nosíme možno ako logo na tričku, posmešné konštatovanie, či vytetovanú vetu na ruke.

  ČO NA TO POVEDAL MANŽEL?

17.07.2020

Môj manžel je veľmi opatrný, pokiaľ si neoverí niektoré veci, neverí im. Obzvlášť, keď ide o zdravie, vyššie investície, a pod. Nemáme radi reklamy, najmä, keď sľubujú zlepšenie, či už v bývaní, míňania energií a hlavne zdravia.

Manžel bol presvedčený, že pre zdravie bežná strava musí stačiť, tak sa snažil nosiť domov zeleninu a ovocie od známeho z farmy. Mliečne výrobky sme trochu obmedzili, a čo sa týkalo bežných nákupov, obľúbili sme si predajne, kde dôverujeme tovaru.

Po čase, keď manžel videl, že mu sem tam akosi viac padajú vlasy, lámu sa nechty a pleť mu vädne už v tridsiatke, zamyslel sa nad sebou. Pozeral si rôzne stránky, kde by našiel riešenie, lebo nechcel byť do dvoch rokov bez vlasov. Vtedy natrafil na niekoľko zaručených rád, receptov a spoločností, ktoré sľubovali zlepšenie. Ale nekonal, len pozeral.

Aj ja som hľadala informácie, ako vylepšiť kvalitu jeho vlasov. Radila som sa, ale vždy ma niečo odradilo. Raz som si bola zaplávať. Na plavárni v šatni som počula skupinu žien, ako sa bavili o celulitíde, o pevnej pokožke na rukách, bruchu, o hladkej pleti a omladení. Vyzerali dobre a zdalo sa mi, že sú k sebe úprimné. Hovorili aj o nejakom prístroji, ktorý má širšie využitie na tvár, telo aj vlasy. Až keď som počula slovo vlasy, ostala som stáť a počúvať. Postupne som sa pridala a zapojila sa do rozhovoru.

O pár dni, som sa dozvedela nielen o tom prístroji, ale aj o výžive na bunkovej úrovni, inej, ako počujeme a vidíme v reklame. Povedala som o tom Vladovi. Nechcel o tom ani počuť, vraj všetko je len marketing. Nenechala som to len tak, a začala som hľadať na nete o tomto nejaké informácie, a znova som sa opýtala tej ženy z plavárne na ďalšie podrobnosti.

V snahe poznať, ako som na tom s mojou výživou buniek, dala som sa zmerať na skeneri merajúcom antioxidačný stav mojich buniek, vraj vyvinutom na základe vedeckých objavov. Keďže moja hodnota antioxidantov bola veľmi nízka, a tak trochu aj zodpovedala môjmu zdravotnému stavu, rozhodla som sa pre užívanie výživových doplnkov, keďže, ako som sa dozvedela, bola k nim daná garancia vrátenia peňazí: "Za tri mesiace sa buď niečo udeje alebo nie," povedala som si, ,,keď nie, vrátia mi peniaze".

Doma som tieto doplnky nepravidelne a tajne užívala. Asi po 2 týždňoch, keď som sa ráno ponáhľala do práce, zabudla som ich na kuchynskej linke, kde ich samozrejme našiel manžel. Večer som mu vysvetľovala, o čo ide. Vyrozprávala som mu všetko, čo som si o tom zapamätala, ukázala mu informačné zdroje v počítači a vyzdvihla hlavne vedu, vývoj, výskum, ktorý je za týmito doplnkami výživy. Poukázala som na to, že je uvádzané, že sú jednotkou na trhu výživových produktov. Bola som nadšená, že ten môj balíček obsahuje celý komplex zložiek, potrebných pre fungovanie metabolizmu na dennej báze, a že je to celé vyvíjané špičkovými vedeckými pracovníkmi. Pustila som mu video o tomto skeneri ktorý odhaľuje, či sa zdravo stravujeme.

Po niekoľkých týždňoch užívania výživových produktov som sa ho opýtala, či vidí na mne nejakú zmenu. Pousmial sa a povedal, že sa mu zdá, že vraj opeknievam. To bolo všetko. Na ďalší mesiac som objednala nové balenie. Cítila som sa lepšie a spozorovala som, že aj moja pokožka vyzerala zdravšie a vyrážky, ktoré boli pravidelne na mojej pleti, som si tento mesiac ani nevšimla.

Manžel si ma občas doberal, že o chvíľu budem vyzerať ako dieťa, aby som to nepreháňala. To u mňa vyvolalo úsmev a ponúkla som mu, aby to aj on skúsil.

Vlado nič nehovoril, až zrazu, krabica s doplnkami sa akosi rýchlo vyprázdnila, čo ma príjemne zaskočilo. "Yes," povedala som si v duchu, a začala som si viac obzerať svojho manžela. Častejšie mával dobrú náladu, a dokonca začal som mnou aj behať. Po krátkom čase som si všimla, že sa mu aj vylepšila farba pleti a priznal sa, že sa aj on cíti lepšie.

V súčasnosti už obaja pravidelne berieme tieto doplnky výživy, aj bežnú kozmetiku založenú na prírodnej báze, od mydla, cez šampóny, zubné pasty, prírodnú manikúru, až ku krémom, a aj k použitiu prístroja, s ktorým Vladovi robím vlasovú nutriolovú kúru. Priznávam, že tento malý "vreckový prístroj" viac využívam ja, na moju pleť, sem tam na telo, aby som predišla celulitíde a ovisnutiam pokožky. Vlado ho používa hlavne vtedy, keď to prešvihne v posilňovni a má svalovicu. Vlasy aj nechty mu spevneli. Obaja sa cítime dobre a vidieť to aj na našom zovňajšku.

Zdravie si vyžaduje, aby sme si na jeho podporu vyberali a používali len overené kvalitné veci.

POTREBUJÚ ZUBY MASÁŽ ?

18.07.2020

Zámena je vtipná zmena. Občas pri svojich cestovaniach zažívam rôzne príhody. Aj tentokrát som si na sobotňajší večer nabalila do svojej taštičky s hygienickými potrebami len to najnutnejšie a najmenšie. Však to bolo len na jednu noc.

Pred 3 týždňami som tiež cestovala a to bolo na 2 noci. Vtedy som si okrem bežných vecí nabalila do 3 malých plastových nádobiek, zubnú pastu, krém na pleť a masážny krém s mentolom na nohy, (predpokladala som, že po celodennom chodení v lodičkách, mi padne vhod malá masáž chodidiel).

Keď som večer vytiahla svoje hygienické potreby, ako prvé sa mi žiadalo, umyť si zuby. Otvorila som jednu plastovú nádobku, privoňala a keď som zacitila mentolovú vôňu, šup s tým na kefku. A zrazu som v ústach pocítila čudnú chuť. "Hmm, to asi nie je zubná pasta, chutí to ako krém," pomyslela som si. Aj to bol, dokonca masážny, mentolový. Pomýlila ma tá príjemná osviežujúca vôňa. Vybrala som iný obal, so správnou AP-24 náplňou, a tú som pridala na kefku. Počas čistenia zubov, už so zubnou pastou, som súčasne masírovala svoje zuby aj masážnym krémom.

Ráno som mala dobrý pocit v ústach, veď po takej masáži bola ústna dutina úplne zrelaxovaná.

Hovorí sa, že pravá prírodná kozmetika je tá, ktorá sa dá zjesť a neublíži organizmu. Preto omylom použitý krém neublížil ani mne.

A mimochodom, lodičky som zabudla doma a celý čas som chodila v pohodlných topánkach, tak som masážny mentolový krém na unavebé nohy ani nepotrebovala.

PRVÁ KNIŽKA

Pamätám si na leto 1968, na svoju prvú knižku s básničkami od Márie Rázusovej Martákovej, EN TEN TULIPÁN. Mala som meniny a toto bol pre mňa veľmi vzácny darček. V septembri som mala začať chodiť do školy a toto bola moja prvá vlastná kniha.

Okrem veselých kresieb, boli tam stĺpce s písmenami, ktoré som postupne spoznávala. Skôr som však vedela básničky naspamäť, ako som vedela čítať. To preto, že s knihou som behala za všetkými, aby mi z nej čítali. Možno som už všetkým liezla na nervy, ale tých 10 dní pred začiatkom školy stálo za to.

A tak som stále dookola opakovala básničky o Jurovi, ako išiel do hory a zodral si bačkory, mladšej sestre som sa prihovárala s básničkou o mame, ktorá varí kašičku v maľovanom várničku. Keďže v našom dvore bolo humno a moja strašia sestra bola Majka, básničkou o pavúkovi som ju nešetrila a často som jej opakovala:

Majka kuká na pavúka,

čo to pradie, čo to súka?

Už je z toho celá sieť.

Vlietla muška - hojda, hoja,

ach, beda ti, muška moja,

pavúk zje ťa hneď.

Dnes po rokoch mám opäť otvorenú svoju prvú vlastnú knižku. Obal je už trochu ošúchaný, zopár strán aj chýba. Okraje listov už niečo pamätajú, majú zaujímavé ozubenie, a farbu a hmatom prenikám do spomienok. Pritláčam si knihu k nosu a som tam, v detstve pri oslave mojich menín.

Leporelá, s ktorými som rada hrala, som už ponechala mladšej sestričke. Ja som skôr pokukávala po poličke s knihami staršej sestry. Už som sa nemusela ňúrať v sestriných knihách a tajne jej ich brať, aby som si v nich trochu listovala.

Lákali ma knihy s peknými obalmi. Mala som rada aj vôňu kníh, ktorá bola magická a vedela som pri nich snívať. Hmatom som si rada prechádzala aj po listoch, ktoré mali niečo spoločné z listami zo stromov.

Často som si obzerala knihy, ktoré mali na obale malé kresby čajok, aj keď vo vnútri, veľa obrázkov nebolo. (Čajka bola edícia kníh pre dievčatá.)

Keď som potom v škole zvládla aj čítanie, moja strašia sestra ma pravidelne brávala so sebou do knižnice a tam som si postupne vyberala knižky už sama.

Neviem, či je to tým, že moja prvá (vlastná) knižka bola básničková, ale akosi to vo mne zostalo a rada skladám detské básničky aj teraz.

Postupne som si obľúbila aj iných autorov, avšak tých ktorí sa prihovárali nám deťom som obľúbila najviac. "Báseň je výstup na horu." - Antoine de Saint-Exupéry francúzsky spisovateľ a pilot 1900 - 1944

PRVÉ VERŠE 

Páčilo sa mi, keď sa vety rýmovali, a tak som ako dieťa mala obdobie, že som stála pred zrkadlom a vymýšľala alebo obmieňala známe veršovačky. Niečo ako túto:

Išiel Števo po pivo,

točili mu nakrivo.

Veľa vody mali,

tak mu ju tam dali.

Alebo som si vymýšľala nové básničky. Už si ich nepamätám, ale bolo to niečo z prostredia, ktoré ma obklopovalo, z momentálnej chvíle, ktorú som prežívala. Nemám staré zápisky, ale mohlo to byť niečo takéto jednoduché.

Slnko svieti, usmieva sa.

Kto dnes so mnou zahrá sa?

Maco a či bábika?

-Ja by som sa zahrala

Keby si ma zobrala.

Neskôr k takýmto básničkám pribudli aj rozprávky s dejom.

MOJA PRVÁ RYMOVANÁ ROZPRÁVKA 

Pamätám si na môj linajkový zošit, kde boli riadky centimetrové a obal zošita bol tenký, bledozelený, mäkký a dal sa stočiť ako trubička. Občas sme takto zrolovaný používali ako ďalekohľad a inokedy ako trúbu, do ktorej sme dýchali a vydávali zvuk.

Keď bol zošit úplne nový, písala som do neho vždy veľmi úhľadne. Neskôr už moja úprava bola rôzna.

Tento zošit bol iný, básničkový. Na prvých štyroch stranách bola rozprávka o žabke, vo veršoch. Neviem už presne, ako znela básnička v rýmoch, ale obsah si pamätám. Žabka v rozprávke za zatúlala a zostala sama. Hľadala cestu k vode a nejakú mušku, lebo bola hladná. Vody nikde nebolo a mušky boli rýchlejšie ako ona. Tak cestou prekonávala rôzne prekážky, pomáhala aj iným zvieratkám, poplakala si, rozprávala sa kameňmi, trávou, oblohou a skúšala svoju odvahu až sa napokoniec dostala ku vode. Hladná, smädná a plná nových skúsenosti spoznala, že život nám niečo dáva a aj my musíme niečo dávať iným, teda všetkým okolo nás, ktorí stoja o našu pomoc.

A tak som si písala ďalšie veršíky, o sliepkach, ktoré sa pásli vo dvore alebo v uzatvorenom dvorčeku alebo o prasiatku, ktoré kvíkalo v chlieve. O mačke, ktorá sedela na streche kurína a striehla na holuby a vrabce, ktoré chodili ujedať sliepkam ich zrno a piť ich vodu. O zajačikovi, ktorý sa podelil so svojou mrkvičkou.

Občas som si ľahla do trávy na našom dvore a pozerala som sa na oblohu. Najviac ma zaujímali mraky, ktoré vyvárali rôzne tvary. Aj občasná čiara, ktorú zanechalo neviditeľné lietadlo. Všetko bolo zaujímavé.

AJ RÝMY MAJÚ SVOJE PRAVIDLÁ

Vedela som zo školy, len tak okrajovo, že aj rýmy majú svoje pravidlá. Viac o tom som sa dozvedela v klube dopisovateľov, kde ma zobrala sestrina kamarátka, ktorá písala do rôznych novín.

Bolo to pre mňa zvláštne stretnutie, keď hneď ako nový člen, sotva 14 ročná, som sa mala predviesť svojou prácou. Vybrala som si básničku o žabke. Potom som počúvala názory dospelých ľudí, ako rozoberali dej, rýmy a rôzne literárne prvky, ktoré mi tam radili zapracovať. Bolo to pre mňa veľa informácii, tak som si len robila poznámky. Dokonca som im dovolila robiť zásahy priamo v mojom zošite, kde som mala napísanú básničku. Vôbec som nevedela, či tam prídem aj nabudúce. Mne sa chcelo len zachytiť to, čo mi momentálne napadlo a nie dodržiavať nejaké pravidlá.

Dostala som knižku, ktorá mala byť návodom na to, ako písať. Knižka bola napísaná pre starších. Aby som nesklamala sestrinu známu, išla som aj na ďalšie stretnutia. Urobila som úpravy, ako som vedela a tešilo ma, že mi s textom pomohli skúsení ľudia. Na ďalších stretnutiach sa venovali tvorbe niekoho iného a niečo sa na mňa nalepilo.

Poučenie: 

Dozvedela som sa, že personifikácia je umelecký jazykový prostriedok, ktorým neživým predmetom a javom pripisujeme ľudské vlastnosti. Kameň, hlina aj tráva rozprávali.

Zistila som, že v potrebujem, aby rozprávka mala určitú gradáciu, teda stupňovanie deja. Preto som musela zapracovať na variáciách, lebo v rozprávke sa majú opakovať motívy s istými obmenami.

Písala som jednoduchým združeným rýmom. Počítala som počty slabík v jednotlivých veršoch, aby zneli súladne.

Keďže som bola v období puberty, neposielala som svoje rozprávkové básničky nikde a počas štúdia na strednej škole som sa začala venovať viac reportážam a fejtónom. Každá skúsenosť je dobrá, dá sa z nej poučiť a možno, keď človek dozreje, môže z nej v budúcnosti aj ťažiť. A niekedy si aj pobavene zaspomínať.

MOJE PRVÉ REPORTÁŽE

Stredná škola mi nevyšla podľa môjho záujmu. Desila som sa nezaujímavej chémie a tešila som sa zo športových aktivít, ktorých bolo v rámci školy a Slovchémie veľa.

Nebola som športový talent, len som mala rada atletiku. Dlhé nohy, tenké a ohybné telo, boli základ pre gymnastický krúžok, ktorý sa práve rozbiehal na škole. Tenisový, futbalový ani hádzanársky oddiel neobjavil medzi nami výnimočný talent, tak nás aspoň, ako fanúšikov brávali na ich zápasy. Keď som po prvom úspešnom zápase študentov našej školy nenašla nikde ani zmienku, bolo mi to ľúto. Veď o takej výhre sa malo písať, hovoriť. Tak som napísala svoj prvý študentský článok o živote a športových aktivitách na škole. Redakcia časopisu Matador sídlia priamo v závode, tak mi moje články, v tom čase napísané rukou a vložené do obálky, nosil môj ocko. Podľa toho, akú mal zmenu, dával listy do redakcie. Niekedy ich len vkladal pod dvere, keď mal nočnú alebo poobednú smenu. Redakcia bola na poschodí, kde mal šatňu.

Tak som sa stala nenápadným dopisovateľom a aby si zo mňa neuťahovali spolužiaci, používala som rôzne skratky. Honorár bol pre mňa príjemným potešením. Najviac sa mi páčil jeden deň v roku, kedy oceňovali novinárske aktivity, kedy sa mi ušiel nielen diplom, ale aj honorovaná cena.

Popri písaniu som si na cestách užila aj rôzne dobrodružstvá a vyskúšala si aj športové disciplíny, kedy som dopĺňala chýbajúcich hráčov. Strieľala som z luku, hádzala guľou, a podobne, pri nedostatku hráčov som aspoň zapadla do počtu.

Fotila som, písala som a tešilo ma, že cez moje články sa vedelo, aký bol športový život na našej škole.

Dnes po rokoch neviem nájsť žiaden výtlačok novín. Presťahovali sme sa a veľa veci sa stratilo. Dokonca ani na internete sa mi nedarí nájsť aspoň nejaké straré číslo novín, Gumár a neskôr Matador.

PÍSALA SOM 

O TOM, 

ČO BOLO 

ZAUJÍMAVÉ 

Keď som bola s deťmi na prechádzke, popri rieke Váh, priamo pod mostom, pozerali sme na našu rodnú dedinu Horné Kočkovce z inej strany. Stred dediny okolo kostola bol akoby na dosah ruky, ale to len vzdušne.

Pozerali sme sa, ako prúd vody nesie so sebou kačky a na vode sedia labute. Vždy, keď videli šancu na obživu išli k brehu a my, čo sme ich prišli nakŕmiť, sme sa tešili z toho, ako sú blízko pri nás.

Doma som si zapísala pár viet z poobedňajšej prechádzky. Na druhý deň som si sadla k svojim aj starším zápiskom, niektoré poznámky sa mi páčili a tak som pár "článkov" poslala do okresných novín OBZOR. Postupne som prispievala svojimi postrehmi z okolia Púchova. Písala som o prírode, o kultúrnych aktivitách, na ktorých som sa niekedy aj podieľala alebo ich vytvárala, o živote, o deťoch.

Vždy ma potešilo, keď mi vyšiel článok, aj keď bol niekedy veľmi skrátený.

Postupne sa ku mne pridávali aj moje deti. Neskôr aj ony založili na ZŠ Slovanská školský časopis, do ktorého zapojili pár spolužiakov a videla som, ako ich to všetkých baví.

Jana Durajová - BAJA

Všetky práva vyhradené, © 2020

Vytvorené službou Webnode

A ČO TERAZ?

Máte pár rokov do dôchodku a zrazu ste v rámci reorganizácie v práci alebo iných dôvodov buď dostali alebo dali výpoveď? Hľadali ste prácu cez známych, inzeráty a vzhľadom na vek si ju neviete teraz nájsť? Pritom máte bohaté skúsenosti, ste pracovití, k vašej práci v zamestnaní ste pristupovali zodpovedne a v kolektíve ste boli obľúbení.

Necítite sa na to, púšťať sa do podnikania a vymýšľať niečo, čo by vás mohlo ešte tých pár rokov živiť? Nie ste sami, aj mladší ľudia majú podobné problémy. Aj niektorí podnikatelia. Neviete ako ďalej? Kedysi som počúvala jednu audio nahrávku a to, čo vám napíšem ďalej, mne dlho rezonovalo v uchu.

Čo robiť, ak neviete ako ďalej, keď cítite v sebe ešte zdroj, akýsi potenciál aktívneho života? Vytvorte si príležitosť a zapojte do nej aj ďalších ľudí. Mnohí to nevedia urobiť a tak tí zdatnejší jedinci, môžu pomôcť aj ďalším.

Potrebujete k tomu telefón a vrecko cukríkov, gumových mackov, alebo iné, ktoré len tak ľahko a rýchlo nezjete. Pohodlne si ľahnite, pozerajte na plafón, vyjedajte svoje cukríky a premýšľajte. Čo by vás bavilo? Kde by ste chceli tráviť svoj čas? V čom som dobrý? A môžu to byť aj iné úvahy a potom popremýšľajte, že by ste si utvorili nejakú skupinu, do ktorej by ste zavolali ľudí s podobnými záujmami. A oni by si zavolali ďalších a ďalších a tak by ste získali okruh ľudí, s ktorými by ste dali vašej aktivite zelenú. Možno pri športe, kreatívnej činnosti alebo pri novej práci na zaujímavom projekte.

Stres vie ľudí držať tak silno, že nedokážu premýšľať, preto som vám napísala tento jednoduchý návod. Podľa potreby, rada Vám podám ďalšie vysvetlenie.

Vaša Baja

_____________________________________________________________

PS: Podnikám už 14 rokov, mnohým som pomohla pri hľadaní novej cesty. Niektorí sa pridali ku mne a spolu podnikáme v rámci marketingu. Rozširujeme možnosti aj medzi ďalších ľudí s ktorými sa podieľame sa na projekte, s využitím a rozmiestnením najnovších svetových trendov a technológií. Náš dodávateľ nás vypláca týždenne a inšpiruje nás tiež svojimi podnetmi. Možnosti online a osobných stretnutí sú dnes už samozrejmosťou a zdieľaním našich skúsenosti s inými ľuďmi posúvame hranice trochu ďalej. 

https://www.baja.sk/kontakt/