Príbehy

Hovorí sa, že čas lieči všetky rany. Lenže mne sa čas akosi na chvíľu zastavil. Hodiny tikali a ja som si ich tikot neuvedomovala. Vnímala som iba ticho, ktoré hustlo, chladlo a bolelo ma pri srdci. Moja životná láska už nikdy neotvorí náruč, aby ma objala. Neobjíme už ani našu dcéru.

Aj po toľkých rokoch si veľmi dobre pamätám na naše spoločné chvíle. Boli plné smiechu, hudby, plánov, ale aj starostí. Tých každodenných, obyčajných, i tých, ktoré nám priniesla stavba domu. Peniaze, ktoré  som zarobila spolu s manželovým  hraním na trúbke v kapele na zábavách, svadbách a pohreboch, spolu s jeho  zárobkom nestačili na všetko. Rodina potrebovala svoje, stavba domu tiež.          

Bolo leto, slniečko pálilo a naša malá dcérka mala narodeniny. Chceli sme jej kúpiť niečo, čo deti milujú, drevenú hojdačku. Takú, ktorú by sme mohli lanami priviazať o pevný konár stromu. Ona by sa hojdala, ako to deti tak rady robia, a my by sme na ňu dovideli, keďže sme teraz pracovali vonku, pri miešačke. Mali sme už len posledných 180 Kčs. Hojdačka stála približne 80 Kčs, no v obchode ju nemali. Bola sobota, tesne pred obedom, a obchod sa už chystal zatvárať. Manžel tam však objavil malý klavírik. Nebol to ten obyčajný detský, ale taký, na ktorom si mohol zahrať aj on sám. Stál rovných 180 Kčs. Všetky naše peniaze, ktoré sme mali do stredy, kedy mala byť záloha.

„Riskneme to?“ padla otázka.

A riskli sme.

Darček dcérku potešil. Veď ktoré dieťa by nebavilo ťukať do klávesov? A čo bolo najlepšenejšie, potešil aj manžela. V nedeľu, po oslave, si spolu s našou dcérkou dlho vyhrávali. Bola to čas, ktorý sa mi navždy vryl do pamäti.

V pondelok som sa pustila do prania. Keď som vyberala vreckovky a účtenky z manželových rifieľ, v malom bočnom vrecku napravo som našla 200 Kčs. Akosi na to zabudol.

Vždy sa všade ponáhľal. Tak ako mal rýchly krok, aj jeho myšlienky boli rýchle. Na tom, či má rozstrapatené vlasy, mu veľmi nezáležalo. A predsa mu to pristalo. Najmä vtedy, keď sa na chvíľu zastavil a pozoroval nás svojimi krásnymi hnedými očami.

Dnes si myslím, že vtedy sa naše riskovanie premenilo na zisk. Nie na ten peňažný, ale na oveľa vzácnejší.

     Vedeli sme, že naša dcérka miluje spev. Avšak manžel v nej objavil niečo nové,  lásku ku klavíru. Možno vtedy ani netušil, aký vzácny dar jej pomohol odhaliť. O niekoľko mesiacov odišiel do neba, no zanechal jej niečo, čo nepominulo s jeho odchodom. Dar, ktorý jej zostal na celý život, lásku k hudbe. A v nej, v každej melódii, akoby zostával aj kúsok jeho samotného, cez ktorú nás objíma.