DUŠIČKOVÝ ČAS

03.11.2019

Pri tomto zasnenom pohľade do nášho dvora sa mi vynárajú rôzne spomienky. Vidím náš pamätný drevený plot. Ten keby vedel rozprávať. Stál medzi dvoma humnami a oddeľoval dve záhrady. Bol zhotovený z dreva a spájali ho dosky, pribité zozadu tak, že sem tam trčali klince. To urobil zručný sused, aby mu nikto nepreliezal do dvora.

Pri našej výške, keď sme boli s Elenkou ešte malé žabky, nám pripadal veľmi vysoký. Tajne sme si na ňom nacvičovali lezenie a počítali sme, ktorá má na teplákoch viac dier a tmavých olejových škvŕn z fermežoveho náteru. Nás však nič neodradilo. Hlavne na jeseň, keď k susedovi padali naše orechy. Okrem odvahy prekonať ten vysoký plot, museli sme sledovať aj to, či nás niekto nevidí. S parťáčkou Elenkou, susedou, sme bývali v jednom dvore. Mali sme svoje tajomstvá, sny a chuť vymýšľať si zábavu a spoznávať všetko nepoznané.

Bavilo nás občas prevetrať veci v humne. Bolo tam veľa okúzlujúcich harabúrd, staré pneumatiky, cepy, plechovice, žľaby, zajačie kožky natiahnuté na kôloch a iné. S nadšením sme vyniesli na vrchol plotu aj vybielenú hlavu z kravy.

Na ďalší deň sme si našli inú zábavu. Zaujal nás bicykel. Chceli sme sa na ňom učiť jazdiť, ale retiazka aj kolesá boli hrdzavé, tak sme si ho otočili a krútili kolesami,

Prešlo niekoľko rokov. Aj teraz sme v humne a spolu s vnúčikmi sa hráme, že opravujeme ich bicykle. Sú otočené naopak.

Deti sa tešia a ja spomínam na Elenku. Koľko mala ešte snov.

A tak rýchlo nás opustila. Jej dcéra Evka zostala v 15-tich rokoch sama, bez milujúcej mamy, otec zomrel o 3 roky skôr.

Nikdy som nebola mamou a Evka bola vždy tak trochu ako moja.mA zrazu bola moja naozaj, po adopcii. Splnil sa mi môj sen o veľkej rodine.

Opäť je tu jeseň, obdobie, kedy zberáme orechy, dušičkovy čas, myslíme na Elenku a Evkinho otca.