ČERVENÝ MOST S PRÍBEHOM 

Možno aj vy ste už niekde zbadali označenie "ČERVENÝ MOST". Viete, kde sa toto miesto v Bratislave nachádza? Priznám sa, že aj ja som bola zvedavá, keď som toto označenie videla na trolejbusoch. Rozhodla som sa sadnúť si do trolejbusu a dopraviť sa na konečnú zastávku, aby som to zistila. Keď som tam prišla, uvedomila som si, že toto miesto mi nie je úplne neznáme. Často som totiž bicyklovala popod most s červeným náterom, keď som sa vydávala na Železnú studničku, Lesopark alebo na Kačín, či iné obľúbené miesto na relax.

Áno, Červený most je pomerne dobre známy medzi starými Bratislavčanmi, ale len málokto si uvedomuje, akú pohnutú históriu má táto technická pamiatka. Dočítala som sa, že jeho príbeh siaha až do roku 1848, keď bol postavený ako súčasť železničnej trate Gänserndorf – Marchegg – Bratislava. Tento most, dlhý 215 metrov a vysoký 17 metrov nad údolím potoka Vydrica, bol vytvorený z červených tehál a podopieraný deviatimi tehlovými oblúkmi stojacimi na masívnych kamenných pilieroch.

Prvý vlak prešiel touto mostnou konštrukciou 20. augusta 1848, ale vtedy bol most ešte jednokoľajový. Až v roku 1881 prišlo k jeho zdvojkoľajneniu. Avšak 4. apríla 1945, v období konca druhej svetovej vojny, ustupujúce nemecké vojská most zničili. Zachovali sa iba jeho krajné opory a klenba nad cestou, ktoré sú od roku 1986 zapísané v Ústrednom zozname technických pamiatok Slovenska.Hneď po oslobodení Bratislavy v roku 1945 postavila Červená armáda s pomocou obyvateľstva dočasný jednokoľajový most, ktorým sa však dalo prechádzať len veľmi pomaly. Preto boli už v októbri 1945 vypracované tri alternatívy pre stavbu nového mosta. Jedna z nich dokonca zahrňovala obklad mosta červeným pieskovcom, hoci sa to nakoniec neuskutočnilo. Napokon sa však zachoval názov mosta a jeho oceľové nosníky boli natrete načerveno. Prvý vlak prešiel po novom moste 27. októbra 1947.

Červený most nám tak nielen pripomína históriu železnice a technických inovácií, ale aj odhodlanie a snahu obyvateľov Bratislavy, ktorí sa podieľali na obnove tejto dôležitej súčasti mesta v náročných časoch. Je to pamiatka, ktorá nás spája s minulosťou a ponúka nám náhľad do histórie. Takže, viete teraz, kde sa nachádza Červený most, a je to určite miesto so svojou vlastnou fascinujúcou históriou, ktorú môžete objavovať.

Zdroj informácii:

 https://dromedar.zoznam.sk/cl/1001069/1775579/Cerveny-most---unikatna-technicka-pamiatka-s-pohnutou-historiou

https://www.vlaky.net/galerie/751/bratislava-cerveny-most/


ZAVÁRANIE A PEČENIE

Prázdniny vždy boli spojené so zberom a zaváraním ovocia, uhoriek, robením džemov. Nemala som rada to teplo v kuchyni, tú piplavú robotu. Obľúbila som si túto činnosť, až keď som začala zavárať pre svoje deti.

Vtedy som kládla pozornosť na všetko domáce. Začalo to vlastnou výrobou presnidaviek z domácich skorých jabĺk. Takéto jablkové pyré moje deti milovali. Z jabĺk som robila aj náplne pre rýchle pečenie štrúdieľ, obráteného jablkového koláča, ale aj do palaciniek. Nastrúhane som podusila, dochutila škoricou a cukrom a potom šup s nimi do pohárov.

V tom istom čase dozrievali aj marhule. Z nich som robievala marhuľový džem a kompóty. Veď rýchly marhuľový koláč je najlepšia pochúťka, keď príde na chuť niečo sladké a vtedy kompót prišiel vhod.

Spomínam si na príhodu spred roka, kedy som robila cuketový koláč.

Dostala som peknú veľkú, domácu cuketu. Odkedy nemáme záhradu, tak si na terase pestujem najmä jahody, paradajky, bazalku, petržlenovú vňať, bylinky a kvetiny. S cuketou je v septembri v kuchyni už robota, keď je staršia, má hrubú šupu, potom ju treba vyčistiť vo vnútri, nastrúhať, až potom sa dá použiť do pečenia. Keďže tento koláč je redší, primiešavanie cukru, vajíčok, múky, kakaa, kypriaceho prášku, oleja a vody robím vo vysokej miske v umývadle s ručným šľahačom. Takto vymiešané cesto sa už len naleje na plech a vloží sa do vyhriatej rúry. Teda len vtedy, kým vás niekto neprekvapí, ako tentokrát mňa. Maličký pohyb, otočenie sa od umývadla o 90 stupňov bolo pre koláč osudné. Otočila som k plechu, aby som na ňom vyrovnala stočený papier na pečenie, kde som mala vyliať pripravené cesto. Tento pohyb využil môj manžel a išiel si umyť po kávičke šálku, pekne so saponátom. Však načo máme umývačku? Prehliadol môj cuketový koláč ešte v tekutom stave a umyl si šálku tak, že mi ju vypláchol do cesta a to bolo už nepoužiteľné. Väčšinou si necháva šálku od kávy pri počítači, niekedy ju tam suší aj dve hodiny alebo kým ju neodnesiem. Tentokrát bol veľmi iniciatívny a rýchly. Nevedel, že tá hnedá zmes je koláč, vraj si myslel, že to už umývam misku.

Tak som vybuchla, trochu ma to nahnevalo, potom ma to prešlo. Nuž čo, upiekla som iný koláč, lebo to mal byť  jeho narodeninový. 

Vianočné hľadanie

Adventný čas

Vianoce bývajú v čase, kedy sa tešíme na sneh, na radostné a voľnejšie obdobie, kedy okrem vianočnej nálady, duchovnej radosti, tradícii, stretnutia s najbližšími, sa niektorí tešia hlavne na darčeky.

Ešte stále prežívame adventný čas. Ako ste ho prežívali, keď ste boli deti? Aj vy ste objavovali, hľadali, ale aj prežívali trochu inak tento čas? My, ktorí sme už vo veku babičiek, si spomíname, ako sa v tomto čase dokončovalo páranie peria, aby sa na Luciu povymetali všetky kúty v dome. Chodil z domu do domu Mikuláš s anjelom a čertom. Začalo sa viacej

vypekať, dom voňal medovníčkami a inými dobrotami. My deti sme ich tajne pojedali, aj domácu kolekciu. Dokonca sme viazali na salónky a kolekciu nitky, aby sme ich mali za čo vešať na stromček. V dome bolo všetko v pohybe, nábytok, chladnička, sporák, čistil sa komín, všetko s čím sa celý rok nehýbalo, bolo v pohybe. Aj koberce skončili vonku na prachári, kde chvíľku viseli, kým sa dôkladne vyprášili prachárom a keď bol sneh, skončili na zemi, kde sa (ekologicky) dočistili snehom. Vtedy by si aj snehová perina zaslúžila prezliecť svoju obliečku.

Pohyb bol aj inde. V upratanej špajzy, kde nebolo až tak, čo upratovať, veď aj okraje políc už lemovali naškrobené biele krajky, ale špajza sa nám deťom zdala, ako najlepší úkryt pre darčeky. Hľadali sme, objavovali. Zaujímalo nás, čo sa skrývalo vzadu vo veľkých hlbokých policiach alebo pod policami. Keď sa nám podarilo niečo nájsť, tipovali sme, kto to dostane. Po pár sklamaniach a rokoch sme prestali hľadať.

Hľadanie darčekov mnohí dnes vnímame úplne inak. Skôr hľadáme, s akým darčekom by sme niekoho potešili, nie kde sa doma ukrýva. Niekedy máme problém s výberom. U niektorých ľudí výborne funguje lístok s nákupným zoznamom, kde sa píše všetko, čo treba nakúpiť a aj lístok s vecami po ktorých túžia. Tým, že aj ja mám teraz najviac práce, pretože cez môj e-shop ide veľa vianočných darčekov, snažím sa ľudom poradiť, dať zopár tipov aj cez svoj blog. Aj ja hľadám darčeky od slovenských remeselníkov, sledujem nové knižné vydania, ponuky cez sociálne siete. Nebehám po obchodoch, len v najnutnejšom prípade.

Sledujem aj problematickú situáciu doma, vo svete, aby som pomohla aj tým, ktorí pomoc potrebujú.

Vianoce je obdobie radosti, Ježiška, kolied, kedy by sa mal v našom vnútri udomácniť pokoj, a z nášho vnútra šíriť láska a pohoda.

Tak si týchto pár dní pred Vianocami užime ešte pekný adventný čas.

PS. Tip na darček nájdete aj www.baja.sk/aktualne

              ŽLTÉ KVETY 

Obklopuje nás množstvo kvetov, rôznych farieb, tvarov, nízke stredne vysoké ale vyššie. Keďže som mala pred nedávnom meniny, tak som dostala veľa kvetov a hádajte akej boli farby? Väčšinou žlté alebo sa trochu menili do príjemnej červenej.

Mám rada kvety, hlavne v kvetináči ale kytica rezaných kvetov v jedálni na stole alebo na okraji klavíra mi príde ako niečo krásne a rada si k nej občas aj privoniam.

Mne sa od nepamäti páčia frézie. Na jar sa k nim do jednej kytice hodia aj tulipány. Nevesty si vyberajú frézie do svadobných kytíc a sú obľúbenými kyticami pri meninách, narodeninách a iných príležitostiach, keď chceme niekomu poďakovať a obdarovaného tak potešiť kvetmi, ich vôňou alebo farebnosťou zaujať vôňou a tiež aj prejaviť poďakovanie či úctu.

Dnes som dostala nápad, že ak sa chcem z frézii tešiť dlhšie, tak si ich začnem pestovať na terase. Tá predstava množstva pukov a kvetov na stopkách a prenikavá vôňa, ktorá sa od sladkej, jemnejšej, silnej, môže zmeniť až na korenistú a prevonia mi tým terasu, ma fascinuje už teraz a ja sa teším, na tento prírastok. Už si len musím naštudovať podmienky pre ich rast. A keďže mám rada pestrosť okolo seba, tak si ich vyberiem viac, rôzne farebné.

Žlté kvety mám tiež rada, už na jar je to podbeľ, potom púpava, tulipány, narcisy, zlatý dážď, ruže, pri vode obdivujem iskerník, rôzne machy, v záhrade prvosienku, zlatobyľ, kamzičník východný, santolinu cypruštekovitú, repík, divozel, chryzantémy, orchidey, ľalie, kosatce, medzi žlté kvety radím aj slnečnice.

Ak čakáte a hľadáte, kedy spomeniem symboliku žltej farby kvetov, tak je všeobecne známe, že za žltou farbou sa schováva žiarlivosť, ak ide partnerské či manželské obdarovanie. Medzi priateľmi sú žlté kvety prejavom rešpektu, súcitu, dôvery. Vhodné jej darovať žlté kvety, keď chceme niekoho oceniť, odmeniť za dobrú prácu a úspech.

Ktoré kvety sú tie vaše obľúbené? Určite sa nimi obklopte. Prinesú vám radosť a dobrú náladu.

MAŇUŠKA NA RUKU

 "Každý sa narodí ako umelec. Problém je, ostať umelcom, keď vyrastieme," napísal Picasso. Mňa občas chytí kreatívna chvíľka a niečo malé podnetné alebo zábavné vytvorím.

Vytvárať hračky, ktoré deti záujmu, zabavia, je veľmi krásne. Ja osobne sa pritom cítim, akoby som sa vracala do detských čias. Nemali sme vtedy veľa hračiek, tak sme si ich robili sami, bábiku z varešky, medveďa zo zbytkov plyšu, autíčko z drevených cievok od nití, s kolesami z korkových zátok; vláčik zo zápalkových krabičiek, kde veľká krabička predstavovala lokomotívu a malé krabičky vozne.

Postupne, ako som sa stala mamou, vymýšľala som rôzne hračky a tým sme si šplhla u svojich detí. Teraz začínam tvoriť pre vnučku. Myslím si, že vytvoriť nejakú hračku, dokáže každý. Niekedy stačí navliecť na ruku ponožku a trochu ju dotvoriť. Aj ja som tentokrát siahla po ponožke a vytvorila som maňušku na malú ručičku mojej vnučky Zoe. Doma má kopec hračiek, ale keď vidí, ako jej ocko robí šarkana, mamička skladá lodičky z papiera, tak je hra pre ňu niečo viac. Ona je súčasťou tej hry, lebo pomáha a vidí, ako sa rodí niečo nové.

Sú hračky, ktoré radšej robíme bez obecenstva, hlavne vtedy, keď ide o nápad, bez návodu. Keď som kdesi pred pár dňami videla túto strapatú hlavu maňušky, začala som zháňať potrebné veci, aby som sa mohla pustiť do tvorenia. Len zase mi chýbal "čas" a inokedy "chuť". Až raz večer, keď sa konečne táto "dvojica" stretla, som to všetko vybalila a pustila sa do práce. Takto príjemné strávený čas, v kreatívnom tichu, len s podporou jemných melódii mi priniesol radosť, pokojnú noc a nádherné stretnutie na druhý deň s rodinou.

Zoe sa s maňuškou krásne hrala a vymýšľala jej mená, ktoré by sa jej hodili. Vám by sa aké meno páčilo pre takúto maňušku?

Myslím si, že by som mala vytvoriť maňušku parťáka, aby sme sa mohli spolu hrať a vymýšľať všakovaké huncútstva. 


SPOMIENKY ZACHYTENÉ OBJEKTÍVOM

Mnohí sa radi pozeráme na fotky a pri tých z detstva prežívame nostalgiu. V našom vnútri vie zavládnuť akýsi zvláštny pocit radosti. Niekedy sa vieme mysľou preniesť aj do chvíle, kedy bol záber urobený.

Ako deti sme sa veľa nefotili a keď sa aj fotilo, na fotku, ktorú sme mohli vidieť, sme si museli počkať. Do fotoaparátu sa vkladal film v cievke, a až kým sa film celý nevyfotil, zostával v prístroji. Potom sa vybral, dal sa vyvolať, buď vo fotoslužbe alebo doma. Šikovní domáci majstri robili tzv. vyvolanie filmu v zatemnenej miestnosti, zväčša v kúpeľni, tiež tam robili kúpací a plákací proces, ale s papierom, na ktorý sa prenášal obraz z foto filmu. U takýchto majstrov ste videli vývojku, ustaľovač, zväčšovák, foto papier, ploché hranaté misky a špeciálnu červenú žiarovku. Poznám to, lebo u nás doma robil občas môj brat fotky a niekedy sme mu dlho klopali na kúpeľňu, kým nás tam pustil.

Sem-tam som mu ako mala zvedavá žabka nazerala do vnútra foťáku a jasné, že som mu otvorením prístroja osvietila film. Všetko som pochopila, až keď som trochu vyrástla a začala fotiť na novú Smenu. Fotky som nerobila, zaniesla som nafotenú cievku s filmom (kde bol chránený pred svetlom) do fotoslužby a zväčša po týždni som držala v ruke hotové fotky. Keď boli deti malé, fotila som na Olympus. Teraz fotím skôr z mobilu a fotiek mám menej. Sú uložené na diskoch. Občas použijem na fotenie aj väčší Canon. Toto fotenie na pamäťovú kartu má výhody, že hneď vidíme zábery a vieme ich elektronicky poslať do zberní, kde nám pripravia fotky podľa nášho želania, čo do veľkosti, lesku alebo matné. Celkom som si obľúbila foto knihy. Začala s tým moja dcéra a tak máme doma tematické foto knihy, kde si s radosťou pozeráme jednotlivé životné udalosti, spomienky z cestovania, ale aj bežné momentky s rodinou. 

Pozeraj, vtáčik vyletí

Tak toto často používali rodičia a príbuzní, keď sme boli malí a chceli nás odfotiť.

Určite to so mnou nebolo ľahké. Bola som vraj "živé striebro". Stále som utekala a keď ma chceli odfotiť, museli nájsť naozaj niečo, čím ma zabavili. Tak moja prvá fotka z detstva nie je ako pasiem koníčky na ružovej deke, je z čias mojich 2 rokov. Nepamätám si ten moment, len z rozprávania a bolo to počas prázdnin u našej rodiny na Českomoravskej vysočine, ktorá bývala hneď pod lesom. Raz popoludní sme išli celá veľká rodina na čučoriedky. Ujo si na seba okolo krku zavesil hnedé puzdro a v ňom mal fotoaparát, Flexaret. Za domom urobil prvú fotku, aby sme mali na pamiatku. Ja som sa vraj nechcela fotiť, utekala som, tak mi dali do ruky akúsi krabičku a to ma na chvíľku zastavilo. Tak vznikla moja prvá fotka.

Keďže poobedňajšia výprava na čučoriedky bola veľká, bolo aj veľa podnetov na to, aby sme cestou k lesu vymýšľali, naháňali sa. Vekové rozpätie nás 5 detí bolo od 2-9 rokov.

Pri 5 dospelých ľudoch sme boli vyvážená patria. Keď košíky s čučoriedkami boli plné a slniečko sa už trochu vzdialilo, tak aj mamička vytiahla tepláky, bundy, aby sme sa obliekli. Ujo si všimol ako sa teším pri jednom pníčku, tak ma odfotil. Asi sa mi to páčilo, lebo sa na fotke usmievam. Ale môj bratranec chcel ešte trochu zábavy, tak ma trochu vylepšil. Nabral si z košíka plnú hrsť čučoriedok a rozotrel mi ich okolo úst. Vraj som vyzerala strašne. Ovocie bolo zrelé, tak sa pekne pučilo a šťavy v ňom bolo dosť. Tá sa ľahko vpíjala do mojej čistej jemnej detskej pokožky. Neviem, ako dlho som bola fialová. Až po rokoch som sa dozvedela, čo sa potom dialo a kto bol ptom po takejto zábave smutný.

Fotky zo školy

Na fotku z mojej 1. triedy si už dobre pamätám. Bol február a v škole nám nakázali , aby sme na druhý deň prišli pekne oblečení, lebo sa budeme fotiť.

Nevedela som sa dočkať. Spomenula som si, ako sme sa fotili vo fotoateliéri, keď som mala 5 rokov. Boli tam hračky, húpaci koník, drevené kohúty. Dookola boli koberce a bolo tam málo miesta.

Fotenie v škole malo zase inú, takú svojskú atmosféru. Najskôr nám v triede ujo fotograf vysvetlil, ako si máme sadnúť, dať pred seba ruky a že pri tom máme myslieť na mamičku, na to, ako ju máme radi. Vo veľkej školskej chodbe nás čakal upravený kútik, z boku stáli veľké svetlá. Na zavolanie sme tam chodili jeden po druhom. Ujo fotograf nás usadil, trochu nás ponaprával zasvietil svetlá, kázal nám opäť myslieť na mamičku a urobil blik. Bolo to rýchle a možno boli aj dva zábery, to si už nepamätám, len viem, že som mala trému.

Prekvapenie, ktoré prišlo 8. marca bolo tým najväčším prekvapením, nielen pre nás, ale aj pre naše mamičky, keď sme im ako darček niesli zo školy taký vzácny poklad, seba samých na fotkách v krásnom ozdobnom obale.

Tak vznikla fotka pre mamičku, ktorú som pred časom objavila, už bez tvrdého ozdobného obalu, len tak priloženú medzi fotkami.

Teraz, keď pozerám na to dievčatko z roku 1969 a na súčasnu fotku, vidím sa, ako šťastné dievčatko, ktoré trochu vyrástlo, dospelo, zostarlo. Za tým rozdielom polstoročia je množstvo životných skúseností, bolestí, starostí, radosti, lásky, pochopenia a neustále spoznávanie nových veci, ľudí a hlavne života.

PS: Školské kolektívne fotky mám rada, lebo aspoň takto si pripomeniem svojich spolužiakov, chvíle, ktoré sme spolu strávili, s niektorými aj 9 a viac rokov. Dnes vďaka socialnym sieťam som s niektorými v kontakte, nakoľko už nežijeme len v rodnej dedinke a vždy nás poteší pohľad na roky späť.

https://www.baja.sk/kontakt/

DETI NÁS VEDIA UROBIŤ NAJKRAJŠÍMI

S deťmi, tými menšími sa popri hre dajú rozvíjať ich mnohé zručnosti. Stačí, keď ich zapojíte do práce. Myslím takej príjemnej a zvládnuteľnej. Tým, že mám malú vnučku, budem sa tu venovať takým "holčičím" radovánkam. Moja Zoe je od malička umelecký typ, baví ju hudba, spev, vizážistika, ale pomôže aj v kuchyni, rada utiera prach, vešia prádlo. 

Páči sa jej keď sa maľuje jej maminka a vie si veľmi nenápadne odniesť štetec, púder, rúž. Odkedy má svoje detské "maľovátka", tak sa hráme na vizážistky. Sem tam ma aj učeše, vyfúka mi vlasy v jej malom kaderníckom salóne a ja ju.  Už objavila aj čaro pekných nechtov a tak má rôzne zaujímavé detské nálepky a laky na nechty.

Zistila som, aká dokáže byť trpezlivá pritom, ako sa mi v jej detskom salóne venuje. Obzerá ma, ako mi pristane jej tieň na oku, netrápi ju, že pukačky mi do vlasov len nastrkala. Podľa nej som krásna a úžasne mi to pristane. Keď mi lakuje nechty, tak popri tom, ani nevie, že mi plní môj sen o dlhých nechtoch, ktoré mi nebudú zavadzať pri práci a ani sa tak ľahko nezlomia. Netreba k tomu na nastavenie umelé nechty, či rôzne gély na predĺženie nechtov. Viete, ako sa to dá aj bez toho?

Možno teraz prezradím tajomstvo mojej Zoe, alebo aj vaša malá slečna to už urobila? Stačí naniesť lak nielen na nechty, ale aj tak trošku vyššie po prste, dĺžku si už ustriehnite samé.

(Škoda, že som si po takomto lakovaní neurobila fotku. Nabudúce ju určite urobím a vložím sem.)

Naposledy sme si spolu robili manikúru. Veľmi ju to bavilo. Ja používam tú na prírodnej báze, tak som jej dovolila, že sa môže pustiť do mojich nechtov s normálnou manikúrou. Najskôr sme si pekne umyli ruky, zdezinfikovali ich a potom sme sa pustili do toho.

Zoe už dobre poznala bielu krabičku, v ktorej boli 2 perá a pilník. Tešila sa na to, že bude môcť točiť s bielym perom, kým neuvidí na konci pera v jemnom štetci kvapku, s ktorou mi potom natrela všetky nechty. Kým píling na nechtoch zasychal, Zoe si zatiaľ vyskúšala pilník na sebe. Potom mi prepilníkovala celé nechty, vyleštila ich a opäť sa tešila na druhé, tentokrát strieborné pero. Krútila s ním, kým nevidela a necítila bylinkový olejček, s ktorým mi natrela celé nechty, občas aj ruku.

Svoju prácu obdivovala ešte chvíľu, kým neprišla na to, že ma treba aj učesať. Ale to už bude iný príbeh. Potešila som sa, že mám také služby v pohodlí domova a vnučku, ktorú okrem iných hračiek, viem zabaviť aj ja.

O čom som nenapísla? O pocitoch, o prejavoch, ktoré som sa pri tejto činnosti zapojila. Preto aj vy nezabudnite, pri akejkoľvek aktivite nasmerovať dieťa tak, aby vedelo, čo má robiť, keď ho už chceme do nejakej aktivity zapojiť. Buďme pri ňom a vytvárajme mu podporné prostredie. Určite mu dajte možnosť vedenia, samostatnosti, kreativity. Pochváľte ho pri jeho činnosti. Keď treba, tak ho povzbudzujte. Hrajte sa, vytvárajte nové, vaše spoločné hry, smejte sa a veľa sa rozprávajte. Ak sa dá, zaznamenajte niektoré momenty, na ktoré budete spomínať celý život. 

VIANOCE S OSOBNÝM DARČEKOM 

Mám rada, keď darček poteší a milo prekvapí. Keď sme sa pred pár rokmi dohodli, na osobných vianočných darčekoch, nechytila som do ruky ihlice, ani háčik, aby som mojim dievčatám urobila novú čiapku, šál alebo pulóver. Ani som neotvorila šijací stroj, aby som im ušila nové šaty. Zobrala som do ruky fotoalbum, listovala som v ňom a premýšľala som, čo by tie moje dievčatá najviac potešilo. Zrazu mi v hlave išli malé veršíky, ktoré vystihovali momentálnu situáciu, ktorú  vtedy, pred pár rokmi zachytil objektív obyčajného starého fotoaparátu Smena.

A tak som sa postupne, cez spomienky na ich detstvo, na pekné, aj tie smutnejšie chvíle dostala na celkom slušnú výbavu veršíkov, ktoré som si už zapisovala. Niektoré mi napadli pri varení, iné pri upratovaní alebo keď som bola v prírode. Upravovala som rýmy, z fotiek som vytvárala mini ilustrácie, ktoré som buď dokreslila alebo doplnila nejakým obrázkom. Potom to už len chcelo kvalitný papier, dobrú tlač a tri knižočky pre moje dievčatá a mňa boli na svete.

Darček, ktorý som pripravovala z lásky, urobil hlavne mne trojnásobnú radosť. Prvý krát, keď som knižočku tvorila, preciťovala som s láskou všetko, čo som písala, kreslila. A potom dvakrát naraz, keď som chcela, aby si tento darček rozbalili na Vianoce Danielka, aj Janka naraz. Darček, ktorý hlavne mne urobil veľkú radosť a dojal aj moje dcéry.

Dnes som našla v notebooku fotku zo starých čias a spomenula som si na tento moment radosti, tak som si ho zapísala a spomienky uložila. Už mi chýbajú len lepšie ilustrácie, aby si knižočku mohli prečítať aj iné deti. V tejto podobe je to len rodová knižka a týmto obrázkom rozumejú len ony dve, moje malé hrdinky. 

Spoznajte ich

Danielka mala od malička rada hudbu.

Klavírik 

Pesničky sme s ockom hrali,

na klavíri vybrnkali,

noty, noty veselé,

nech sa mama zasmeje.


Janku, ktorá rada kreslila, vystihuje  táto básnička 

Umenie

Farby veľmi rada mám,

na papier ich všetky dám,

doma kreslím po stene 

a vytváram umenie.

PRÍBEHY

PRVÁ KNIŽKA

Pamätám si na leto 1968, na svoju prvú knižku s básničkami od Márie Rázusovej Martákovej, EN TEN TULIPÁN.

Mala som meniny a toto bol pre mňa veľmi vzácny darček. V septembri som mala začať chodiť do školy a toto bola moja prvá vlastná kniha.

Okrem veselých kresieb, boli tam stĺpce s písmenami, ktoré som postupne spoznávala. Skôr som však vedela básničky naspamäť, ako som vedela čítať. To preto, že s knihou som behala za všetkými, aby mi z nej čítali. Možno som už všetkým liezla na nervy, ale tých 10 dní pred začiatkom školy stálo za to.

A tak som stále dookola opakovala básničky o Jurovi, ako išiel do hory a zodral si bačkory, mladšej sestre som sa prihovárala s básničkou o mame, ktorá varí kašičku v maľovanom várničku. Keďže v našom dvore bolo humno a moja strašia sestra bola Majka, básničkou o pavúkovi som ju nešetrila a často som jej opakovala:

Majka kuká na pavúka,

čo to pradie, čo to súka?

Už je z toho celá sieť.


Vlietla muška - hojda, hoja,

ach, beda ti, muška moja,

pavúk zje ťa hneď.


Dnes po rokoch mám opäť otvorenú svoju prvú vlastnú knižku. Obal je už trochu ošúchaný, zopár strán aj chýba. Okraje listov už niečo pamätajú, majú zaujímavé ozubenie, a farbu a hmatom prenikám do spomienok. Pritláčam si knihu k nosu a som tam, v detstve pri oslave mojich menín.

Leporelá, s ktorými som rada hrala, som už ponechala mladšej sestričke. Ja som skôr pokukávala po poličke s knihami staršej sestry. Už som sa nemusela ňúrať v sestriných knihách a tajne jej ich brať, aby som si v nich trochu listovala.

Lákali ma knihy s peknými obalmi. Mala som rada aj vôňu kníh, ktorá bola magická a vedela som pri nich snívať. Hmatom som si rada prechádzala aj po listoch, ktoré mali niečo spoločné z listami zo stromov.

Často som si obzerala knihy, ktoré mali na obale malé kresby čajok, aj keď vo vnútri, veľa obrázkov nebolo. (Čajka bola edícia kníh pre dievčatá.)

Keď som potom v škole zvládla aj čítanie, moja strašia sestra ma pravidelne brávala so sebou do knižnice a tam som si postupne vyberala knižky už sama.

Neviem, či je to tým, že moja prvá (vlastná) knižka bola básničková, ale akosi to vo mne zostalo a rada skladám detské básničky aj teraz.

Postupne som si obľúbila aj iných autorov, avšak tých ktorí sa prihovárali nám deťom som obľúbila najviac.

"Báseň je výstup na horu." - Antoine de Saint-Exupéry francúzsky spisovateľ a pilot 1900 - 1944

PRVÉ VERŠE 

Páčilo sa mi, keď sa vety rýmovali, a tak som ako dieťa mala obdobie, že som stála pred zrkadlom a vymýšľala alebo obmieňala známe veršovačky. Niečo ako túto:

Išiel Števo po pivo,

točili mu nakrivo.

Veľa vody mali,

tak mu ju tam dali.

Alebo som si vymýšľala nové básničky. Už si ich nepamätám, ale bolo to niečo z prostredia, ktoré ma obklopovalo, z momentálnej chvíle, ktorú som prežívala. Nemám staré zápisky, ale mohlo to byť niečo takéto jednoduché.

Slnko svieti, usmieva sa.

Kto dnes so mnou zahrá sa?

Maco a či bábika?

-Ja by som sa zahrala

Keby si ma zobrala.

Neskôr k takýmto básničkám pribudli aj rozprávky s dejom.

MOJA PRVÁ RYMOVANÁ ROZPRÁVKA 


Pamätám si na môj linajkový zošit, kde boli riadky centimetrové a obal zošita bol tenký, bledozelený, mäkký a dal sa stočiť ako trubička. Občas sme takto zrolovaný používali ako ďalekohľad a inokedy ako trúbu, do ktorej sme dýchali a vydávali zvuk.

Keď bol zošit úplne nový, písala som do neho vždy veľmi úhľadne. Neskôr už moja úprava bola rôzna.

Tento zošit bol iný, básničkový. Na prvých štyroch stranách bola rozprávka o žabke, vo veršoch. Neviem už presne, ako znela básnička v rýmoch, ale obsah si pamätám. Žabka v rozprávke za zatúlala a zostala sama. Hľadala cestu k vode a nejakú mušku, lebo bola hladná. Vody nikde nebolo a mušky boli rýchlejšie ako ona. Tak cestou prekonávala rôzne prekážky, pomáhala aj iným zvieratkám, poplakala si, rozprávala sa kameňmi, trávou, oblohou a skúšala svoju odvahu až sa napokoniec dostala ku vode. Hladná, smädná a plná nových skúsenosti spoznala, že život nám niečo dáva a aj my musíme niečo dávať iným, teda všetkým okolo nás, ktorí stoja o našu pomoc.

A tak som si písala ďalšie veršíky, o sliepkach, ktoré sa pásli vo dvore alebo v uzatvorenom dvorčeku alebo o prasiatku, ktoré kvíkalo v chlieve. O mačke, ktorá sedela na streche kurína a striehla na holuby a vrabce, ktoré chodili ujedať sliepkam ich zrno a piť ich vodu. O zajačikovi, ktorý sa podelil so svojou mrkvičkou.

Občas som si ľahla do trávy na našom dvore a pozerala som sa na oblohu. Najviac ma zaujímali mraky, ktoré vyvárali rôzne tvary. Aj občasná čiara, ktorú zanechalo neviditeľné lietadlo. Všetko bolo zaujímavé.

AJ RÝMY MAJÚ SVOJE PRAVIDLÁ

Vedela som zo školy, len tak okrajovo, že aj rýmy majú svoje pravidlá. Viac o tom som sa dozvedela v klube dopisovateľov, kde ma zobrala sestrina kamarátka, ktorá písala do rôznych novín.

Bolo to pre mňa zvláštne stretnutie, keď hneď ako nový člen, sotva 14 ročná, som sa mala predviesť svojou prácou. Vybrala som si básničku o žabke. Potom som počúvala názory dospelých ľudí, ako rozoberali dej, rýmy a rôzne literárne prvky, ktoré mi tam radili zapracovať. Bolo to pre mňa veľa informácii, tak som si len robila poznámky. Dokonca som im dovolila robiť zásahy priamo v mojom zošite, kde som mala napísanú básničku. Vôbec som nevedela, či tam prídem aj nabudúce. Mne sa chcelo len zachytiť to, čo mi momentálne napadlo a nie dodržiavať nejaké pravidlá.

Dostala som knižku, ktorá mala byť návodom na to, ako písať. Knižka bola napísaná pre starších. Aby som nesklamala sestrinu známu, išla som aj na ďalšie stretnutia. Urobila som úpravy, ako som vedela a tešilo ma, že mi s textom pomohli skúsení ľudia. Na ďalších stretnutiach sa venovali tvorbe niekoho iného a niečo sa na mňa nalepilo.

Poučenie: 
Dozvedela som sa, že personifikácia je umelecký jazykový prostriedok, ktorým neživým predmetom a javom pripisujeme ľudské vlastnosti. Kameň, hlina aj tráva rozprávali.

Zistila som, že v potrebujem, aby rozprávka mala určitú gradáciu, teda stupňovanie deja. Preto som musela zapracovať na variáciách, lebo v rozprávke sa majú opakovať motívy s istými obmenami.

Písala som jednoduchým združeným rýmom. Počítala som počty slabík v jednotlivých veršoch, aby zneli súladne.


Keďže som bola v období puberty, neposielala som svoje rozprávkové básničky nikde a počas štúdia na strednej škole som sa začala venovať viac reportážam a fejtónom. Každá skúsenosť je dobrá, dá sa z nej poučiť a možno, keď človek dozreje, môže z nej v budúcnosti aj ťažiť. A niekedy si aj pobavene zaspomínať.

MOJE PRVÉ REPORTÁŽE

Stredná škola mi nevyšla podľa môjho záujmu. Desila som sa nezaujímavej chémie a tešila som sa zo športových aktivít, ktorých bolo v rámci školy a Slovchémie veľa.

Nebola som športový talent, len som mala rada atletiku. Dlhé nohy, tenké a ohybné telo, boli základ pre gymnastický krúžok, ktorý sa práve rozbiehal na škole. Tenisový, futbalový ani hádzanársky oddiel neobjavil medzi nami výnimočný talent, tak nás aspoň, ako fanúšikov brávali na ich zápasy. Keď som po prvom úspešnom zápase študentov našej školy nenašla nikde ani zmienku, bolo mi to ľúto. Veď o takej výhre sa malo písať, hovoriť. Tak som napísala svoj prvý študentský článok o živote a športových aktivitách na škole. Redakcia časopisu Matador sídlia priamo v závode, tak mi moje články, v tom čase napísané rukou a vložené do obálky, nosil môj ocko. Podľa toho, akú mal zmenu, dával listy do redakcie. Niekedy ich len vkladal pod dvere, keď mal nočnú alebo poobednú smenu. Redakcia bola na poschodí, kde mal šatňu.

Tak som sa stala nenápadným dopisovateľom a aby si zo mňa neuťahovali spolužiaci, používala som rôzne skratky. Honorár bol pre mňa príjemným potešením. Najviac sa mi páčil jeden deň v roku, kedy oceňovali novinárske aktivity, kedy sa mi ušiel nielen diplom, ale aj honorovaná cena.

Popri písaniu som si na cestách užila aj rôzne dobrodružstvá a vyskúšala si aj športové disciplíny, kedy som dopĺňala chýbajúcich hráčov. Strieľala som z luku, hádzala guľou, a podobne, pri nedostatku hráčov som aspoň zapadla do počtu.

Fotila som, písala som a tešilo ma, že cez moje články sa vedelo, aký bol športový život na našej škole.


Dnes po rokoch neviem nájsť žiaden výtlačok novín. Presťahovali sme sa a veľa veci sa stratilo. Dokonca ani na internete sa mi nedarí nájsť aspoň nejaké straré číslo novín, Gumár a neskôr Matador.

PÍSALA SOM 

O TOM, 

ČO BOLO 

ZAUJÍMAVÉ 


Keď som bola s deťmi na prechádzke, popri rieke Váh, priamo pod mostom, pozerali sme na našu rodnú dedinu Horné Kočkovce z inej strany. Stred dediny okolo kostola bol akoby na dosah ruky, ale to len vzdušne.

Pozerali sme sa, ako prúd vody nesie so sebou kačky a na vode sedia labute. Vždy, keď videli šancu na obživu išli k brehu a my, čo sme ich prišli nakŕmiť, sme sa tešili z toho, ako sú blízko pri nás.

Doma som si zapísala pár viet z poobedňajšej prechádzky. Na druhý deň som si sadla k svojim aj starším zápiskom, niektoré poznámky sa mi páčili a tak som pár "článkov" poslala do okresných novín OBZOR. Postupne som prispievala svojimi postrehmi z okolia Púchova. Písala som o prírode, o kultúrnych aktivitách, na ktorých som sa niekedy aj podieľala alebo ich vytvárala, o živote, o deťoch.

Vždy ma potešilo, keď mi vyšiel článok, aj keď bol niekedy veľmi skrátený.

Postupne sa ku mne pridávali aj moje deti. Neskôr aj ony založili na ZŠ Slovanská školský časopis, do ktorého zapojili pár spolužiakov a videla som, ako ich to všetkých baví.