PRÍBEHY

PRVÁ KNIŽKA

Pamätám si na leto 1968, na svoju prvú knižku s básničkami od Márie Rázusovej Martákovej, EN TEN TULIPÁN.

Mala som meniny a toto bol pre mňa veľmi vzácny darček. V septembri som mala začať chodiť do školy a toto bola moja prvá vlastná kniha.

Okrem veselých kresieb, boli tam stĺpce s písmenami, ktoré som postupne spoznávala. Skôr som však vedela básničky naspamäť, ako som vedela čítať. To preto, že s knihou som behala za všetkými, aby mi z nej čítali. Možno som už všetkým liezla na nervy, ale tých 10 dní pred začiatkom školy stálo za to.

A tak som stále dookola opakovala básničky o Jurovi, ako išiel do hory a zodral si bačkory, mladšej sestre som sa prihovárala s básničkou o mame, ktorá varí kašičku v maľovanom várničku. Keďže v našom dvore bolo humno a moja strašia sestra bola Majka, básničkou o pavúkovi som ju nešetrila a často som jej opakovala:

Majka kuká na pavúka,

čo to pradie, čo to súka?

Už je z toho celá sieť.


Vlietla muška - hojda, hoja,

ach, beda ti, muška moja,

pavúk zje ťa hneď.


Dnes po rokoch mám opäť otvorenú svoju prvú vlastnú knižku. Obal je už trochu ošúchaný, zopár strán aj chýba. Okraje listov už niečo pamätajú, majú zaujímavé ozubenie, a farbu a hmatom prenikám do spomienok. Pritláčam si knihu k nosu a som tam, v detstve pri oslave mojich menín.

Leporelá, s ktorými som rada hrala, som už ponechala mladšej sestričke. Ja som skôr pokukávala po poličke s knihami staršej sestry. Už som sa nemusela ňúrať v sestriných knihách a tajne jej ich brať, aby som si v nich trochu listovala.

Lákali ma knihy s peknými obalmi. Mala som rada aj vôňu kníh, ktorá bola magická a vedela som pri nich snívať. Hmatom som si rada prechádzala aj po listoch, ktoré mali niečo spoločné z listami zo stromov.

Často som si obzerala knihy, ktoré mali na obale malé kresby čajok, aj keď vo vnútri, veľa obrázkov nebolo. (Čajka bola edícia kníh pre dievčatá.)

Keď som potom v škole zvládla aj čítanie, moja strašia sestra ma pravidelne brávala so sebou do knižnice a tam som si postupne vyberala knižky už sama.

Neviem, či je to tým, že moja prvá (vlastná) knižka bola básničková, ale akosi to vo mne zostalo a rada skladám detské básničky aj teraz.

Postupne som si obľúbila aj iných autorov, avšak tých ktorí sa prihovárali nám deťom som obľúbila najviac.

"Báseň je výstup na horu." - Antoine de Saint-Exupéry francúzsky spisovateľ a pilot 1900 - 1944

PRVÉ VERŠE 

Páčilo sa mi, keď sa vety rýmovali, a tak som ako dieťa mala obdobie, že som stála pred zrkadlom a vymýšľala alebo obmieňala známe veršovačky. Niečo ako túto:

Išiel Števo po pivo,

točili mu nakrivo.

Veľa vody mali,

tak mu ju tam dali.

Alebo som si vymýšľala nové básničky. Už si ich nepamätám, ale bolo to niečo z prostredia, ktoré ma obklopovalo, z momentálnej chvíle, ktorú som prežívala. Nemám staré zápisky, ale mohlo to byť niečo takéto jednoduché.

Slnko svieti, usmieva sa.

Kto dnes so mnou zahrá sa?

Maco a či bábika?

-Ja by som sa zahrala

Keby si ma zobrala.

Neskôr k takýmto básničkám pribudli aj rozprávky s dejom.

MOJA PRVÁ RYMOVANÁ ROZPRÁVKA 


Pamätám si na môj linajkový zošit, kde boli riadky centimetrové a obal zošita bol tenký, bledozelený, mäkký a dal sa stočiť ako trubička. Občas sme takto zrolovaný používali ako ďalekohľad a inokedy ako trúbu, do ktorej sme dýchali a vydávali zvuk.

Keď bol zošit úplne nový, písala som do neho vždy veľmi úhľadne. Neskôr už moja úprava bola rôzna.

Tento zošit bol iný, básničkový. Na prvých štyroch stranách bola rozprávka o žabke, vo veršoch. Neviem už presne, ako znela básnička v rýmoch, ale obsah si pamätám. Žabka v rozprávke za zatúlala a zostala sama. Hľadala cestu k vode a nejakú mušku, lebo bola hladná. Vody nikde nebolo a mušky boli rýchlejšie ako ona. Tak cestou prekonávala rôzne prekážky, pomáhala aj iným zvieratkám, poplakala si, rozprávala sa kameňmi, trávou, oblohou a skúšala svoju odvahu až sa napokoniec dostala ku vode. Hladná, smädná a plná nových skúsenosti spoznala, že život nám niečo dáva a aj my musíme niečo dávať iným, teda všetkým okolo nás, ktorí stoja o našu pomoc.

A tak som si písala ďalšie veršíky, o sliepkach, ktoré sa pásli vo dvore alebo v uzatvorenom dvorčeku alebo o prasiatku, ktoré kvíkalo v chlieve. O mačke, ktorá sedela na streche kurína a striehla na holuby a vrabce, ktoré chodili ujedať sliepkam ich zrno a piť ich vodu. O zajačikovi, ktorý sa podelil so svojou mrkvičkou.

Občas som si ľahla do trávy na našom dvore a pozerala som sa na oblohu. Najviac ma zaujímali mraky, ktoré vyvárali rôzne tvary. Aj občasná čiara, ktorú zanechalo neviditeľné lietadlo. Všetko bolo zaujímavé.

AJ RÝMY MAJÚ SVOJE PRAVIDLÁ

Vedela som zo školy, len tak okrajovo, že aj rýmy majú svoje pravidlá. Viac o tom som sa dozvedela v klube dopisovateľov, kde ma zobrala sestrina kamarátka, ktorá písala do rôznych novín.

Bolo to pre mňa zvláštne stretnutie, keď hneď ako nový člen, sotva 14 ročná, som sa mala predviesť svojou prácou. Vybrala som si básničku o žabke. Potom som počúvala názory dospelých ľudí, ako rozoberali dej, rýmy a rôzne literárne prvky, ktoré mi tam radili zapracovať. Bolo to pre mňa veľa informácii, tak som si len robila poznámky. Dokonca som im dovolila robiť zásahy priamo v mojom zošite, kde som mala napísanú básničku. Vôbec som nevedela, či tam prídem aj nabudúce. Mne sa chcelo len zachytiť to, čo mi momentálne napadlo a nie dodržiavať nejaké pravidlá.

Dostala som knižku, ktorá mala byť návodom na to, ako písať. Knižka bola napísaná pre starších. Aby som nesklamala sestrinu známu, išla som aj na ďalšie stretnutia. Urobila som úpravy, ako som vedela a tešilo ma, že mi s textom pomohli skúsení ľudia. Na ďalších stretnutiach sa venovali tvorbe niekoho iného a niečo sa na mňa nalepilo.

Poučenie: 
Dozvedela som sa, že personifikácia je umelecký jazykový prostriedok, ktorým neživým predmetom a javom pripisujeme ľudské vlastnosti. Kameň, hlina aj tráva rozprávali.

Zistila som, že v potrebujem, aby rozprávka mala určitú gradáciu, teda stupňovanie deja. Preto som musela zapracovať na variáciách, lebo v rozprávke sa majú opakovať motívy s istými obmenami.

Písala som jednoduchým združeným rýmom. Počítala som počty slabík v jednotlivých veršoch, aby zneli súladne.


Keďže som bola v období puberty, neposielala som svoje rozprávkové básničky nikde a počas štúdia na strednej škole som sa začala venovať viac reportážam a fejtónom. Každá skúsenosť je dobrá, dá sa z nej poučiť a možno, keď človek dozreje, môže z nej v budúcnosti aj ťažiť. A niekedy si aj pobavene zaspomínať.

MOJE PRVÉ REPORTÁŽE

Stredná škola mi nevyšla podľa môjho záujmu. Desila som sa nezaujímavej chémie a tešila som sa zo športových aktivít, ktorých bolo v rámci školy a Slovchémie veľa.

Nebola som športový talent, len som mala rada atletiku. Dlhé nohy, tenké a ohybné telo, boli základ pre gymnastický krúžok, ktorý sa práve rozbiehal na škole. Tenisový, futbalový ani hádzanársky oddiel neobjavil medzi nami výnimočný talent, tak nás aspoň, ako fanúšikov brávali na ich zápasy. Keď som po prvom úspešnom zápase študentov našej školy nenašla nikde ani zmienku, bolo mi to ľúto. Veď o takej výhre sa malo písať, hovoriť. Tak som napísala svoj prvý študentský článok o živote a športových aktivitách na škole. Redakcia časopisu Matador sídlia priamo v závode, tak mi moje články, v tom čase napísané rukou a vložené do obálky, nosil môj ocko. Podľa toho, akú mal zmenu, dával listy do redakcie. Niekedy ich len vkladal pod dvere, keď mal nočnú alebo poobednú smenu. Redakcia bola na poschodí, kde mal šatňu.

Tak som sa stala nenápadným dopisovateľom a aby si zo mňa neuťahovali spolužiaci, používala som rôzne skratky. Honorár bol pre mňa príjemným potešením. Najviac sa mi páčil jeden deň v roku, kedy oceňovali novinárske aktivity, kedy sa mi ušiel nielen diplom, ale aj honorovaná cena.

Popri písaniu som si na cestách užila aj rôzne dobrodružstvá a vyskúšala si aj športové disciplíny, kedy som dopĺňala chýbajúcich hráčov. Strieľala som z luku, hádzala guľou, a podobne, pri nedostatku hráčov som aspoň zapadla do počtu.

Fotila som, písala som a tešilo ma, že cez moje články sa vedelo, aký bol športový život na našej škole.


Dnes po rokoch neviem nájsť žiaden výtlačok novín. Presťahovali sme sa a veľa veci sa stratilo. Dokonca ani na internete sa mi nedarí nájsť aspoň nejaké straré číslo novín, Gumár a neskôr Matador.

PÍSALA SOM 

O TOM, 

ČO BOLO 

ZAUJÍMAVÉ 


Keď som bola s deťmi na prechádzke, popri rieke Váh, priamo pod mostom, pozerali sme na našu rodnú dedinu Horné Kočkovce z inej strany. Stred dediny okolo kostola bol akoby na dosah ruky, ale to len vzdušne.

Pozerali sme sa, ako prúd vody nesie so sebou kačky a na vode sedia labute. Vždy, keď videli šancu na obživu išli k brehu a my, čo sme ich prišli nakŕmiť, sme sa tešili z toho, ako sú blízko pri nás.

Doma som si zapísala pár viet z poobedňajšej prechádzky. Na druhý deň som si sadla k svojim aj starším zápiskom, niektoré poznámky sa mi páčili a tak som pár "článkov" poslala do okresných novín OBZOR. Postupne som prispievala svojimi postrehmi z okolia Púchova. Písala som o prírode, o kultúrnych aktivitách, na ktorých som sa niekedy aj podieľala alebo ich vytvárala, o živote, o deťoch.

Vždy ma potešilo, keď mi vyšiel článok, aj keď bol niekedy veľmi skrátený.

Postupne sa ku mne pridávali aj moje deti. Neskôr aj ony založili na ZŠ Slovanská školský časopis, do ktorého zapojili pár spolužiakov a videla som, ako ich to všetkých baví.