ČERVENÝ MOST S PRÍBEHOM 

Možno aj vy ste už niekde zbadali označenie "ČERVENÝ MOST". Viete, kde sa toto miesto v Bratislave nachádza? Priznám sa, že aj ja som bola zvedavá, keď som toto označenie videla na trolejbusoch. Rozhodla som sa sadnúť si do trolejbusu a dopraviť sa na konečnú zastávku, aby som to zistila. Keď som tam prišla, uvedomila som si, že toto miesto mi nie je úplne neznáme. Často som totiž bicyklovala popod most s červeným náterom, keď som sa vydávala na Železnú studničku, Lesopark alebo na Kačín, či iné obľúbené miesto na relax.

Áno, Červený most je pomerne dobre známy medzi starými Bratislavčanmi, ale len málokto si uvedomuje, akú pohnutú históriu má táto technická pamiatka. Dočítala som sa, že jeho príbeh siaha až do roku 1848, keď bol postavený ako súčasť železničnej trate Gänserndorf – Marchegg – Bratislava. Tento most, dlhý 215 metrov a vysoký 17 metrov nad údolím potoka Vydrica, bol vytvorený z červených tehál a podopieraný deviatimi tehlovými oblúkmi stojacimi na masívnych kamenných pilieroch.

Prvý vlak prešiel touto mostnou konštrukciou 20. augusta 1848, ale vtedy bol most ešte jednokoľajový. Až v roku 1881 prišlo k jeho zdvojkoľajneniu. Avšak 4. apríla 1945, v období konca druhej svetovej vojny, ustupujúce nemecké vojská most zničili. Zachovali sa iba jeho krajné opory a klenba nad cestou, ktoré sú od roku 1986 zapísané v Ústrednom zozname technických pamiatok Slovenska.Hneď po oslobodení Bratislavy v roku 1945 postavila Červená armáda s pomocou obyvateľstva dočasný jednokoľajový most, ktorým sa však dalo prechádzať len veľmi pomaly. Preto boli už v októbri 1945 vypracované tri alternatívy pre stavbu nového mosta. Jedna z nich dokonca zahrňovala obklad mosta červeným pieskovcom, hoci sa to nakoniec neuskutočnilo. Napokon sa však zachoval názov mosta a jeho oceľové nosníky boli natrete načerveno. Prvý vlak prešiel po novom moste 27. októbra 1947.

Červený most nám tak nielen pripomína históriu železnice a technických inovácií, ale aj odhodlanie a snahu obyvateľov Bratislavy, ktorí sa podieľali na obnove tejto dôležitej súčasti mesta v náročných časoch. Je to pamiatka, ktorá nás spája s minulosťou a ponúka nám náhľad do histórie. Takže, viete teraz, kde sa nachádza Červený most, a je to určite miesto so svojou vlastnou fascinujúcou históriou, ktorú môžete objavovať.

Zdroj informácii:

 https://dromedar.zoznam.sk/cl/1001069/1775579/Cerveny-most---unikatna-technicka-pamiatka-s-pohnutou-historiou

https://www.vlaky.net/galerie/751/bratislava-cerveny-most/

ZAVÁRANIE A PEČENIE

Prázdniny vždy boli spojené so zberom a zaváraním ovocia, uhoriek, robením džemov. Nemala som rada to teplo v kuchyni, tú piplavú robotu. Obľúbila som si túto činnosť, až keď som začala zavárať pre svoje deti.

Vtedy som kládla pozornosť na všetko domáce. Začalo to vlastnou výrobou presnidaviek z domácich skorých jabĺk. Takéto jablkové pyré moje deti milovali. Z jabĺk som robila aj náplne pre rýchle pečenie štrúdieľ, obráteného jablkového koláča, ale aj do palaciniek. Nastrúhane som podusila, dochutila škoricou a cukrom a potom šup s nimi do pohárov.

V tom istom čase dozrievali aj marhule. Z nich som robievala marhuľový džem a kompóty. Veď rýchly marhuľový koláč je najlepšia pochúťka, keď príde na chuť niečo sladké a vtedy kompót prišiel vhod.

Spomínam si na príhodu spred roka, kedy som robila cuketový koláč.

Dostala som peknú veľkú, domácu cuketu. Odkedy nemáme záhradu, tak si na terase pestujem najmä jahody, paradajky, bazalku, petržlenovú vňať, bylinky a kvetiny. S cuketou je v septembri v kuchyni už robota, keď je staršia, má hrubú šupu, potom ju treba vyčistiť vo vnútri, nastrúhať, až potom sa dá použiť do pečenia. Keďže tento koláč je redší, primiešavanie cukru, vajíčok, múky, kakaa, kypriaceho prášku, oleja a vody robím vo vysokej miske v umývadle s ručným šľahačom. Takto vymiešané cesto sa už len naleje na plech a vloží sa do vyhriatej rúry. Teda len vtedy, kým vás niekto neprekvapí, ako tentokrát mňa. Maličký pohyb, otočenie sa od umývadla o 90 stupňov bolo pre koláč osudné. Otočila som k plechu, aby som na ňom vyrovnala stočený papier na pečenie, kde som mala vyliať pripravené cesto. Tento pohyb využil môj manžel a išiel si umyť po kávičke šálku, pekne so saponátom. Však načo máme umývačku? Prehliadol môj cuketový koláč ešte v tekutom stave a umyl si šálku tak, že mi ju vypláchol do cesta a to bolo už nepoužiteľné. Väčšinou si necháva šálku od kávy pri počítači, niekedy ju tam suší aj dve hodiny alebo kým ju neodnesiem. Tentokrát bol veľmi iniciatívny a rýchly. Nevedel, že tá hnedá zmes je koláč, vraj si myslel, že to už umývam misku.

Tak som vybuchla, trochu ma to nahnevalo, potom ma to prešlo. Nuž čo, upiekla som iný koláč, lebo to mal byť  jeho narodeninový. 

Adventný čas

Vianoce bývajú v čase, kedy sa tešíme na sneh, na radostné a voľnejšie obdobie, kedy okrem vianočnej nálady, duchovnej radosti, tradícii, stretnutia s najbližšími, sa niektorí tešia hlavne na darčeky.

Ešte stále prežívame adventný čas. Ako ste ho prežívali, keď ste boli deti? Aj vy ste objavovali, hľadali, ale aj prežívali trochu inak tento čas? My, ktorí sme už vo veku babičiek, si spomíname, ako sa v tomto čase dokončovalo páranie peria, aby sa na Luciu povymetali všetky kúty v dome. Chodil z domu do domu Mikuláš s anjelom a čertom. Začalo sa viacej

vypekať, dom voňal medovníčkami a inými dobrotami. My deti sme ich tajne pojedali, aj domácu kolekciu. Dokonca sme viazali na salónky a kolekciu nitky, aby sme ich mali za čo vešať na stromček. V dome bolo všetko v pohybe, nábytok, chladnička, sporák, čistil sa komín, všetko s čím sa celý rok nehýbalo, bolo v pohybe. Aj koberce skončili vonku na prachári, kde chvíľku viseli, kým sa dôkladne vyprášili prachárom a keď bol sneh, skončili na zemi, kde sa (ekologicky) dočistili snehom. Vtedy by si aj snehová perina zaslúžila prezliecť svoju obliečku.

Pohyb bol aj inde. V upratanej špajzy, kde nebolo až tak, čo upratovať, veď aj okraje políc už lemovali naškrobené biele krajky, ale špajza sa nám deťom zdala, ako najlepší úkryt pre darčeky. Hľadali sme, objavovali. Zaujímalo nás, čo sa skrývalo vzadu vo veľkých hlbokých policiach alebo pod policami. Keď sa nám podarilo niečo nájsť, tipovali sme, kto to dostane. Po pár sklamaniach a rokoch sme prestali hľadať.

Hľadanie darčekov mnohí dnes vnímame úplne inak. Skôr hľadáme, s akým darčekom by sme niekoho potešili, nie kde sa doma ukrýva. Niekedy máme problém s výberom. U niektorých ľudí výborne funguje lístok s nákupným zoznamom, kde sa píše všetko, čo treba nakúpiť a aj lístok s vecami po ktorých túžia. Tým, že aj ja mám teraz najviac práce, pretože cez môj e-shop ide veľa vianočných darčekov, snažím sa ľudom poradiť, dať zopár tipov aj cez svoj blog. Aj ja hľadám darčeky od slovenských remeselníkov, sledujem nové knižné vydania, ponuky cez sociálne siete. Nebehám po obchodoch, len v najnutnejšom prípade.

Sledujem aj problematickú situáciu doma, vo svete, aby som pomohla aj tým, ktorí pomoc potrebujú.

Vianoce je obdobie radosti, Ježiška, kolied, kedy by sa mal v našom vnútri udomácniť pokoj, a z nášho vnútra šíriť láska a pohoda.

Tak si týchto pár dní pred Vianocami užime ešte pekný adventný čas.

PS. Tip na darček nájdete aj www.baja.sk/aktualne

              ŽLTÉ KVETY 

Obklopuje nás množstvo kvetov, rôznych farieb, tvarov, nízke stredne vysoké ale vyššie. Keďže som mala pred nedávnom meniny, tak som dostala veľa kvetov a hádajte akej boli farby? Väčšinou žlté alebo sa trochu menili do príjemnej červenej.

Mám rada kvety, hlavne v kvetináči ale kytica rezaných kvetov v jedálni na stole alebo na okraji klavíra mi príde ako niečo krásne a rada si k nej občas aj privoniam.

Mne sa od nepamäti páčia frézie. Na jar sa k nim do jednej kytice hodia aj tulipány. Nevesty si vyberajú frézie do svadobných kytíc a sú obľúbenými kyticami pri meninách, narodeninách a iných príležitostiach, keď chceme niekomu poďakovať a obdarovaného tak potešiť kvetmi, ich vôňou alebo farebnosťou zaujať vôňou a tiež aj prejaviť poďakovanie či úctu.

Dnes som dostala nápad, že ak sa chcem z frézii tešiť dlhšie, tak si ich začnem pestovať na terase. Tá predstava množstva pukov a kvetov na stopkách a prenikavá vôňa, ktorá sa od sladkej, jemnejšej, silnej, môže zmeniť až na korenistú a prevonia mi tým terasu, ma fascinuje už teraz a ja sa teším, na tento prírastok. Už si len musím naštudovať podmienky pre ich rast. A keďže mám rada pestrosť okolo seba, tak si ich vyberiem viac, rôzne farebné.

Žlté kvety mám tiež rada, už na jar je to podbeľ, potom púpava, tulipány, narcisy, zlatý dážď, ruže, pri vode obdivujem iskerník, rôzne machy, v záhrade prvosienku, zlatobyľ, kamzičník východný, santolinu cypruštekovitú, repík, divozel, chryzantémy, orchidey, ľalie, kosatce, medzi žlté kvety radím aj slnečnice.

Ak čakáte a hľadáte, kedy spomeniem symboliku žltej farby kvetov, tak je všeobecne známe, že za žltou farbou sa schováva žiarlivosť, ak ide partnerské či manželské obdarovanie. Medzi priateľmi sú žlté kvety prejavom rešpektu, súcitu, dôvery. Vhodné jej darovať žlté kvety, keď chceme niekoho oceniť, odmeniť za dobrú prácu a úspech.

Ktoré kvety sú tie vaše obľúbené? Určite sa nimi obklopte. Prinesú vám radosť a dobrú náladu.

MAŇUŠKA NA RUKU

 "Každý sa narodí ako umelec. Problém je, ostať umelcom, keď vyrastieme," napísal Picasso. Mňa občas chytí kreatívna chvíľka a niečo malé podnetné alebo zábavné vytvorím.

Vytvárať hračky, ktoré deti záujmu, zabavia, je veľmi krásne. Ja osobne sa pritom cítim, akoby som sa vracala do detských čias. Nemali sme vtedy veľa hračiek, tak sme si ich robili sami, bábiku z varešky, medveďa zo zbytkov plyšu, autíčko z drevených cievok od nití, s kolesami z korkových zátok; vláčik zo zápalkových krabičiek, kde veľká krabička predstavovala lokomotívu a malé krabičky vozne.

Postupne, ako som sa stala mamou, vymýšľala som rôzne hračky a tým sme si šplhla u svojich detí. Teraz začínam tvoriť pre vnučku. Myslím si, že vytvoriť nejakú hračku, dokáže každý. Niekedy stačí navliecť na ruku ponožku a trochu ju dotvoriť. Aj ja som tentokrát siahla po ponožke a vytvorila som maňušku na malú ručičku mojej vnučky Zoe. Doma má kopec hračiek, ale keď vidí, ako jej ocko robí šarkana, mamička skladá lodičky z papiera, tak je hra pre ňu niečo viac. Ona je súčasťou tej hry, lebo pomáha a vidí, ako sa rodí niečo nové.

Sú hračky, ktoré radšej robíme bez obecenstva, hlavne vtedy, keď ide o nápad, bez návodu. Keď som kdesi pred pár dňami videla túto strapatú hlavu maňušky, začala som zháňať potrebné veci, aby som sa mohla pustiť do tvorenia. Len zase mi chýbal "čas" a inokedy "chuť". Až raz večer, keď sa konečne táto "dvojica" stretla, som to všetko vybalila a pustila sa do práce. Takto príjemné strávený čas, v kreatívnom tichu, len s podporou jemných melódii mi priniesol radosť, pokojnú noc a nádherné stretnutie na druhý deň s rodinou.

Zoe sa s maňuškou krásne hrala a vymýšľala jej mená, ktoré by sa jej hodili. Vám by sa aké meno páčilo pre takúto maňušku?

Myslím si, že by som mala vytvoriť maňušku parťáka, aby sme sa mohli spolu hrať a vymýšľať všakovaké huncútstva. 

SPOMIENKY ZACHYTENÉ OBJEKTÍVOM

Mnohí sa radi pozeráme na fotky a pri tých z detstva prežívame nostalgiu. V našom vnútri vie zavládnuť akýsi zvláštny pocit radosti. Niekedy sa vieme mysľou preniesť aj do chvíle, kedy bol záber urobený.

Ako deti sme sa veľa nefotili a keď sa aj fotilo, na fotku, ktorú sme mohli vidieť, sme si museli počkať. Do fotoaparátu sa vkladal film v cievke, a až kým sa film celý nevyfotil, zostával v prístroji. Potom sa vybral, dal sa vyvolať, buď vo fotoslužbe alebo doma. Šikovní domáci majstri robili tzv. vyvolanie filmu v zatemnenej miestnosti, zväčša v kúpeľni, tiež tam robili kúpací a plákací proces, ale s papierom, na ktorý sa prenášal obraz z foto filmu. U takýchto majstrov ste videli vývojku, ustaľovač, zväčšovák, foto papier, ploché hranaté misky a špeciálnu červenú žiarovku. Poznám to, lebo u nás doma robil občas môj brat fotky a niekedy sme mu dlho klopali na kúpeľňu, kým nás tam pustil.

Sem-tam som mu ako mala zvedavá žabka nazerala do vnútra foťáku a jasné, že som mu otvorením prístroja osvietila film. Všetko som pochopila, až keď som trochu vyrástla a začala fotiť na novú Smenu. Fotky som nerobila, zaniesla som nafotenú cievku s filmom (kde bol chránený pred svetlom) do fotoslužby a zväčša po týždni som držala v ruke hotové fotky. Keď boli deti malé, fotila som na Olympus. Teraz fotím skôr z mobilu a fotiek mám menej. Sú uložené na diskoch. Občas použijem na fotenie aj väčší Canon. Toto fotenie na pamäťovú kartu má výhody, že hneď vidíme zábery a vieme ich elektronicky poslať do zberní, kde nám pripravia fotky podľa nášho želania, čo do veľkosti, lesku alebo matné. Celkom som si obľúbila foto knihy. Začala s tým moja dcéra a tak máme doma tematické foto knihy, kde si s radosťou pozeráme jednotlivé životné udalosti, spomienky z cestovania, ale aj bežné momentky s rodinou. 

Pozeraj, vtáčik vyletí

Tak toto často používali rodičia a príbuzní, keď sme boli malí a chceli nás odfotiť.

Určite to so mnou nebolo ľahké. Bola som vraj "živé striebro". Stále som utekala a keď ma chceli odfotiť, museli nájsť naozaj niečo, čím ma zabavili. Tak moja prvá fotka z detstva nie je ako pasiem koníčky na ružovej deke, je z čias mojich 2 rokov. Nepamätám si ten moment, len z rozprávania a bolo to počas prázdnin u našej rodiny na Českomoravskej vysočine, ktorá bývala hneď pod lesom. Raz popoludní sme išli celá veľká rodina na čučoriedky. Ujo si na seba okolo krku zavesil hnedé puzdro a v ňom mal fotoaparát, Flexaret. Za domom urobil prvú fotku, aby sme mali na pamiatku. Ja som sa vraj nechcela fotiť, utekala som, tak mi dali do ruky akúsi krabičku a to ma na chvíľku zastavilo. Tak vznikla moja prvá fotka.

Keďže poobedňajšia výprava na čučoriedky bola veľká, bolo aj veľa podnetov na to, aby sme cestou k lesu vymýšľali, naháňali sa. Vekové rozpätie nás 5 detí bolo od 2-9 rokov.

Pri 5 dospelých ľudoch sme boli vyvážená patria. Keď košíky s čučoriedkami boli plné a slniečko sa už trochu vzdialilo, tak aj mamička vytiahla tepláky, bundy, aby sme sa obliekli. Ujo si všimol ako sa teším pri jednom pníčku, tak ma odfotil. Asi sa mi to páčilo, lebo sa na fotke usmievam. Ale môj bratranec chcel ešte trochu zábavy, tak ma trochu vylepšil. Nabral si z košíka plnú hrsť čučoriedok a rozotrel mi ich okolo úst. Vraj som vyzerala strašne. Ovocie bolo zrelé, tak sa pekne pučilo a šťavy v ňom bolo dosť. Tá sa ľahko vpíjala do mojej čistej jemnej detskej pokožky. Neviem, ako dlho som bola fialová. Až po rokoch som sa dozvedela, čo sa potom dialo a kto bol ptom po takejto zábave smutný.

Fotky zo školy

Na fotku z mojej 1. triedy si už dobre pamätám. Bol február a v škole nám nakázali , aby sme na druhý deň prišli pekne oblečení, lebo sa budeme fotiť.

Nevedela som sa dočkať. Spomenula som si, ako sme sa fotili vo fotoateliéri, keď som mala 5 rokov. Boli tam hračky, húpaci koník, drevené kohúty. Dookola boli koberce a bolo tam málo miesta.

Fotenie v škole malo zase inú, takú svojskú atmosféru. Najskôr nám v triede ujo fotograf vysvetlil, ako si máme sadnúť, dať pred seba ruky a že pri tom máme myslieť na mamičku, na to, ako ju máme radi. Vo veľkej školskej chodbe nás čakal upravený kútik, z boku stáli veľké svetlá. Na zavolanie sme tam chodili jeden po druhom. Ujo fotograf nás usadil, trochu nás ponaprával zasvietil svetlá, kázal nám opäť myslieť na mamičku a urobil blik. Bolo to rýchle a možno boli aj dva zábery, to si už nepamätám, len viem, že som mala trému.

Prekvapenie, ktoré prišlo 8. marca bolo tým najväčším prekvapením, nielen pre nás, ale aj pre naše mamičky, keď sme im ako darček niesli zo školy taký vzácny poklad, seba samých na fotkách v krásnom ozdobnom obale.

Tak vznikla fotka pre mamičku, ktorú som pred časom objavila, už bez tvrdého ozdobného obalu, len tak priloženú medzi fotkami.

Teraz, keď pozerám na to dievčatko z roku 1969 a na súčasnu fotku, vidím sa, ako šťastné dievčatko, ktoré trochu vyrástlo, dospelo, zostarlo. Za tým rozdielom polstoročia je množstvo životných skúseností, bolestí, starostí, radosti, lásky, pochopenia a neustále spoznávanie nových veci, ľudí a hlavne života.

PS: Školské kolektívne fotky mám rada, lebo aspoň takto si pripomeniem svojich spolužiakov, chvíle, ktoré sme spolu strávili, s niektorými aj 9 a viac rokov. Dnes vďaka socialnym sieťam som s niektorými v kontakte, nakoľko už nežijeme len v rodnej dedinke a vždy nás poteší pohľad na roky späť.

https://www.baja.sk/kontakt/

DETI NÁS VEDIA UROBIŤ NAJKRAJŠÍMI

S deťmi, tými menšími sa popri hre dajú rozvíjať ich mnohé zručnosti. Stačí, keď ich zapojíte do práce. Myslím takej príjemnej a zvládnuteľnej. Tým, že mám malú vnučku, budem sa tu venovať takým "holčičím" radovánkam. Moja Zoe je od malička umelecký typ, baví ju hudba, spev, vizážistika, ale pomôže aj v kuchyni, rada utiera prach, vešia prádlo. 

Páči sa jej keď sa maľuje jej maminka a vie si veľmi nenápadne odniesť štetec, púder, rúž. Odkedy má svoje detské "maľovátka", tak sa hráme na vizážistky. Sem tam ma aj učeše, vyfúka mi vlasy v jej malom kaderníckom salóne a ja ju.  Už objavila aj čaro pekných nechtov a tak má rôzne zaujímavé detské nálepky a laky na nechty.

Zistila som, aká dokáže byť trpezlivá pritom, ako sa mi v jej detskom salóne venuje. Obzerá ma, ako mi pristane jej tieň na oku, netrápi ju, že pukačky mi do vlasov len nastrkala. Podľa nej som krásna a úžasne mi to pristane. Keď mi lakuje nechty, tak popri tom, ani nevie, že mi plní môj sen o dlhých nechtoch, ktoré mi nebudú zavadzať pri práci a ani sa tak ľahko nezlomia. Netreba k tomu na nastavenie umelé nechty, či rôzne gély na predĺženie nechtov. Viete, ako sa to dá aj bez toho?

Možno teraz prezradím tajomstvo mojej Zoe, alebo aj vaša malá slečna to už urobila? Stačí naniesť lak nielen na nechty, ale aj tak trošku vyššie po prste, dĺžku si už ustriehnite samé.

(Škoda, že som si po takomto lakovaní neurobila fotku. Nabudúce ju určite urobím a vložím sem.)

Naposledy sme si spolu robili manikúru. Veľmi ju to bavilo. Ja používam tú na prírodnej báze, tak som jej dovolila, že sa môže pustiť do mojich nechtov s normálnou manikúrou. Najskôr sme si pekne umyli ruky, zdezinfikovali ich a potom sme sa pustili do toho.

Zoe už dobre poznala bielu krabičku, v ktorej boli 2 perá a pilník. Tešila sa na to, že bude môcť točiť s bielym perom, kým neuvidí na konci pera v jemnom štetci kvapku, s ktorou mi potom natrela všetky nechty. Kým píling na nechtoch zasychal, Zoe si zatiaľ vyskúšala pilník na sebe. Potom mi prepilníkovala celé nechty, vyleštila ich a opäť sa tešila na druhé, tentokrát strieborné pero. Krútila s ním, kým nevidela a necítila bylinkový olejček, s ktorým mi natrela celé nechty, občas aj ruku.

Svoju prácu obdivovala ešte chvíľu, kým neprišla na to, že ma treba aj učesať. Ale to už bude iný príbeh. Potešila som sa, že mám také služby v pohodlí domova a vnučku, ktorú okrem iných hračiek, viem zabaviť aj ja.

O čom som nenapísla? O pocitoch, o prejavoch, ktoré som sa pri tejto činnosti zapojila. Preto aj vy nezabudnite, pri akejkoľvek aktivite nasmerovať dieťa tak, aby vedelo, čo má robiť, keď ho už chceme do nejakej aktivity zapojiť. Buďme pri ňom a vytvárajme mu podporné prostredie. Určite mu dajte možnosť vedenia, samostatnosti, kreativity. Pochváľte ho pri jeho činnosti. Keď treba, tak ho povzbudzujte. Hrajte sa, vytvárajte nové, vaše spoločné hry, smejte sa a veľa sa rozprávajte. Ak sa dá, zaznamenajte niektoré momenty, na ktoré budete spomínať celý život.