LIST Z PRÁZDNIN

Milí rodičia!                                                                                                     Čertov 2. júla 1970

Tak Vám pekne ďakujem, veľmi som sa tešila do tábora, že sa budeme celé dni hrať a zabávať. Chcela som si od vás oddýchnuť, lebo niekedy to je u nás doma hrozné. Neviem čo sa stalo, ale miesto toho som, keď sa autobus s nami vzďaľoval od kostola na Čertov, skoro celú cestu preplakala, tak potichu, aby to nikto nevidel. Nikoho som nepoznala a nikto nepoznal nikoho, iba tie dve sestry poznali jedna druhú, lebo sú dvojičky a stále sa hádali.

Pýtala som sa toho pána, čo nás púšťal z autobusu, ako ďaleko je ku nám domov a on povedal, že 28 km a musela by som ísť okolo tej Čerovej skaly, tak to by som asi pešo neprešla. Tak som tu teda zostala.

Je to tu hrozné. Ráno o 7 hodine počujem ten najhorší zvuk aký poznám, je to píšťalka a strašný pokrik, že budííííček! Žiadne raňajky, až neskôr. Prvá je rozcvička! Od rána do večera máme samé povinnosti. Stále niečo robíme a hlavne musíme poslúchať. Viac ako v škole. Aj teraz musíme všetci písať tieto hlúpe listy. Stále tu súťažíme a zbierame guličky. Nie ozajstné, ale také nakreslené, ktoré všetci vidia na nástenke. Už mám 1 červenú, to je ten dobrá. Niektorí majú aj čierne.

Ešteže dnes mala Berta meniny, konečne bolo trochu zábavy. To je také dievča, ktoré ide tiež do štvrtej triedy. Aj ona je prvýkrát v tábore a tiež sa jej tu nepáči. Teším sa na nedeľu, keď prídete a zoberiete ma z toho hrozného pionierskeho tábora. Chcem byť doma, hrať sa babkinom zadku vo dvore pri humne a budem vám aj pomáhať.

Už viem, prečo nechcel ísť bráško do tábora a nahuckal mňa. Však ja si ho podám, keď prídem domov. Nič mu nehovorte. Len prosím, nezabudnite v nedeľu prísť, nech môžem ísť s vami domov. 

S pozdravom 

                             vaša dcéra Zuzana