PESNIČKA

Je večer, konečne som sama v aute. Vychutnávam si ticho v podobe duševnej hygieny, na ceste domov. "Jáj!" povzdychnem si nahlas a naťahujem pravú ruku dohora. Zatúžim po pohode, bublinkách vo vani, v pohári. Pri tejto očarujúcej a uvoľňujúcej predstave sa mi niekde z môjho vnútra tlačí melódia a slová pesničky o bublinkách. Z tichého pohmkávania prechádzam do slov: "Radosť mám, kúpeľ si dám, s bublinkami sa pohrávam."

"Do kelu, čo sa stalo?" spozorniem pri vkladaní tejto pesničky do prehrávača. Niečo je tam zaseknuté. Prajem si červenú na semafore. "Chcem červenú, prosím!" volám na blížiaci sa semafor. Neskoro. Chytám zelenú vlnu. Spievam si sama, bez podkladu. Stále skúšam vytiahnuť to zaseknuté CD. Zisťujem, ako málo už viem z textu pesničky. Zabudnuté slová nahrádzam textom "na-na-na."

Niečo mi napadá. Ľavou rukou držím volant a pravou dočahujem naslepo kabelku na zadnom sedadle. "Kde je tá kabela?" šomrem si a naťahujem ruku ešte ďalej. "Tu je," teším sa, keď cítim jej jemný okraj a ťahám ju dopredu. Rukou vnikám dnu a hľadám peňaženku. "Kam som ťa dala? To nie si ty, to je diár, aha mrkva, kde si sa tu vzala? Vypadla si mi pri včerajšom nákupe? Mám Ťa!" Z peňaženky vyberám bankomatovú kartu. "Biela, môže byť!" hovorím si len tak pre seba a skúšam ju zasunúť do neposlušného CD prehrávača.

"Pozor!" skríknem, práve ma sprava obehol motorkár. Preboha, kde bol, veď som ho v spätnom zrkadle nevidela? Kašlem na CD a púšťam rádio, ako ohrozovať dopravu.

"Chce to obojstrannú lepiacu pásku," povie mi po príchode domov manžel. Dobrá rada prišla neskoro. A v útrobách mojej veľkej kabelky by som ju asi hľadala márne. Konečne si užívam pokojný večer, pesničku o bublinkách a s bublinkami v pohári.