ZLATÝ ZÁPISNÍK

23.02.2020

V slnečnej žiare vyzerali zrnká piesku ako zo zlata. Sadla si a nechala si nohy vyhladiť pieskom, obmývať vlnami, ktoré vytvárali na hladine krásnu šachovnicu. Chvíľu hľadela do diaľky, potom otvorila zápisník, ktorý bol veľkým dedičstvom po predkoch. Vždy sa pri ňom zamýšľala nad ich životom. Pýtala sa sama seba, prečo si jej predkovia ničili miesto, kde žili? Prečo zomierali tak skoro? Slová ako peniaze, ideológia, korupcia a ďalšie nepoznala, musela si ich vyhľadať.

Poobzerala sa okolo seba. Videla čarokrásnu prírodu. Zahľadela sa na kvetiny, ktoré rástli na kríkoch a lemovali pláž. Ich vôňa bola jemná a príjemná. Na otvorených lúkach sa voľne pásli zvieratá. Fascinoval ju aj pohľad na slamené príbytky. Kým ona potrebovala túto chvíľku pre seba, jej priatelia to tolerovali. Vzájomne si pomáhali. Ich spolupráca bola prácou, v ktorej sa každý realizoval, ako najlepšie vedel. Nikto ju nenaháňal, aby pomáhala s prípravou večerného karnevalu pri krásnom vodopáde. Včera, keď pod ním stála, započúvala sa do jeho hukotu. Nevadilo jej, že špliechal a mala mokrú tvár aj vlasy. Miluje vodopády. Pri zapadajúcom slnku sa voda v nich mení na ohnivý prúd. Aj ranné slnečné lúče sa jagajú na jazere. Svojou hmlou občas zakrývajú vysoké štíty hôr. Občas mala pocit, že v hukote vodopádu počuje hlasy svojich predkov, ktoré sa jej prihovárali cez zurčanie vody dopadajúcej na kamene. Akoby počula ich smútok, ich tajné myšlienky. Iste by boli radi, že sa jej spoločenstvu podarilo spraviť toto miesto obývateľným. Opäť sa zahľadela do diaľky. Spomenula si na zimu, na severné pláže. Naposledy ich videla, akoby tam korytnačky nakládli tisíce vajíčok a pritom to boli len ľadové guľôčky. Príroda vie krásne pobaviť.

Zatvorila vzácny zlatý zápisník po predkoch a tešila sa zo života.
(Život na exoplanéte, fikcia)