Ona bola krehká, citlivá, nedobytná, rada sa púšťala do nových veci. Páčil sa mu jej úsmev a to, čo z nej vyžarovalo. On bol známy vodca, nie zvodca. Žrali ho chalani aj dievčatá v triede. Ale on chcel Alenu. Inú, ako dievčatá okolo neho, ktoré hlučnosťou pútali pozornosť.Vlado mal ako prvý z triedy čerstvý vodičák. Viezol otca na stanicu. Vonku...
V slnečnej žiare vyzerali zrnká piesku ako zo zlata. Sadla si a nechala si nohy vyhladiť pieskom, obmývať vlnami, ktoré vytvárali na hladine krásnu šachovnicu. Chvíľu hľadela do diaľky, potom otvorila zápisník, ktorý bol veľkým dedičstvom po predkoch. Vždy sa pri ňom zamýšľala nad ich životom. Pýtala sa sama seba, prečo si jej predkovia ničili...
Malá Ela vždy, keď zbadala nejakého psíka, hneď sa za ním rozbehla. "Maminka, zoberme si domov tohoto psíka," prosila, keď sa jej podarilo dobehnúť niektorého havkáča. Páčilo sa jej, ako ju oňuchával, pozeral na ňu, veselo vrtel chvostíkom a točil sa okolo nej. "Na psíka sa treba pripraviť," hovorila mamička Ele.
Miro sa rozhodol, že na Vianoce všetkých prekvapí a príde domov. Prekvapenie začalo. Letel z New Yorku do Viedne, natrafil však na štrajk na letisku. Postupne si uvedomoval, že jeho zámer nevyjde. Toľkokrát si predstavoval, ako zazvoní doma pri dverách. Otec začne hundrať, že je čas večere. "Možno sú to koledníci!" zakričí mama. Neter Lucka bude...
Je večer, konečne som sama v aute. Vychutnávam si ticho v podobe duševnej hygieny, na ceste domov. "Jáj!" povzdychnem si nahlas a naťahujem pravú ruku dohora. Zatúžim po pohode, bublinkách vo vani, v pohári. Pri tejto očarujúcej a uvoľňujúcej predstave sa mi niekde z môjho vnútra tlačí melódia a slová pesničky o bublinkách. Z tichého pohmkávania...
Pri tomto zasnenom pohľade do nášho dvora sa mi vynárajú rôzne spomienky. Vidím náš pamätný drevený plot. Ten keby vedel rozprávať. Stál medzi dvoma humnami a oddeľoval dve záhrady. Bol zhotovený z dreva a spájali ho dosky, pribité zozadu tak, že sem tam trčali klince. To urobil zručný sused, aby mu nikto nepreliezal do dvora.
Konečne je to tu. Na tento deň som tak dlho čakala, aj patrične na sebe makala. Moje voľné chvíľky počas dňa patrili trochu pilatesu, sem tam som sa pre niečo zo zeme zohla aj viackrát, aby som nemyslela na to, že musím denne urobiť 100 drepov.
Mobil ticho vrčal, keď som si ho konečne všimla. Hlas, ktorý sa tam ozval bol veselý, nadšený, ale ja som cítila aj stres. Po pár dôverných informáciách som sa dozvedela, že sa o 4 hodiny stretneme.