KOŠÍK S VLNOU A IHLICE

Keď som mala 10 rokov, dostala som sa na predlžené prázdniny, a to až na 5 týždňov, k tete a k babičke do Čiech. Vždy som tam bola rada, len za tých 4-5 dní som si to tam tak neužila, ako tieto prázdniny. Veľa som sa naučila a hlavne samostatnosti.

Raz ma teta upozornila, aby som nejazdila na motorke značky Pionier so susedom, ktorý na nej vozil všetky dievčatá z dediny. Jasné, že som neodolala a dala som sa odviesť kúsok, tesne pred obedom po lúke, kde boli aj ostatné detská. Avšak videla to teta a dostala som za to poobedňajší zákaz, ísť von a aby som využila rozumne čas, mala som sa učiť pliesť.

Moje prvý pokusy

Teta predomňa postavila košík s vlnou a ihlicami. Tak začalo moje prvé pletenie, s tenkou modrou vlnou a 2,5 kovovými ihlicami.

Chvíľu som sa pozerala, ako mi teta ukazuje nahadzovanie očiek, zdalo sa to jednoduché, ale nebolo to tak. Najskôr som sa učila držať v ruke ihlice a potom som skúšala, čo mi teta ukázala. Moje nahodenie prvých očiek na ihlicu bolo tak pevné, že keď som mala urobiť prvé hladké očko, nedalo sa ani len napichnúť do očka, nie to ešte dať tam vlnu a pretiahnuť to na druhú ihlicu. Teta mala čo robiť, keď mi to ukazovala. Dokonca,  keď mi chcela prepliesť tých mojich 20 očiek, vymyslela nové opakovanie, a to, aby som si očká nahodila ešte raz, cez dve ihlice, kým sa naučím, ako mám uťahovať vlnu.

S malým hundraním som to zopakovala. Moje myšlienky boli plné smútku, vonku bolo krásne a ja som sedela tam, na gauči. Zovšadiaľ ma obklopovalo toľko krásnych doma vyrobených košíčkov z pohľadníc, pletené košíčky z prútia, vyšívané závesy, obrusy, gobelíny na stenách. Ručné práce tu mali svoje miesto, ale mňa to vtedy nezaujímalo. Babička sedela pri mne radila mi a hlavne mi čítala.

Nahodila som na dve ihlice opäť 20 očiek a skúšala som prepliesť prvé očko. Tým, že som vytiahla jednu ihlicu, očka na ihlici boli voľnejšie a zrazu po niekoľko pokusoch, som tom zvládla.

Na konci ihlice som prehodila posledné očko a išla som na tretí riadok. To mi babička ukázala pletenie obratko očka. Skúšala som, motala som, párala som, nepočúvala som. Zrazu to tam skočilo. Potom ďalšie očko, striedala som riadky. Uplietla som desať riadkov, potom dvadsať, až som mala hotový prúžok, z ktorého som si urobila svoju prvú peňaženku. Prišila som gombík a môj prvý výtvor ako začal, tak skončil.

Páraný šál, výzva pre mňa.

Keď som mala 19 rokov, bola éra pletenia páraných šálov. Nahodilo sa na ihlicu 21 očiek, uplietol sa krátky patent, jedno očko hladko, druhé obratko. Patent mal výšku asi 2 cm, potom sa pokračovalo tak, že sa mohlo prejsť aj na väčšie ihlice a za každým očkom sa nahodilo jedno nové očko. Pletenie sa zmenilo na 2 hladké očká a 2 obrátené. Uplietlo sa pol metra (alebo podľa potreby) a nahodené očka sa vypúšťali z ihlice, dokončilo sa pletenie patentu tak, ako na začiatku. Jedno hladko a jedno obrátené očko a teraz to prišlo. Upletený šál sa začal poťahovať, predĺžovať na základe vypúšťaných očiek až sa predlžil do dĺžky, kedy sa mohol (frajersky) otočiť okolo goliera na kabáte alebo priamo uviazať na krk.

S takýmto šálom, prišiel pre mňa na rande môj frajer. Ponúkol mi, že mi jeho mama upletie taký šál. Moja mamička sa pousmiala, keď som povedala, že si ho upletiem sama. Tak, ako sa hovorí, že keď sa naučíte jazdiť na bicykli, nezabudnete na to, tak je to aj s pletením. Síce mi opäť asistovala mamička, kým som sa do toho dostala, ale šál som si uplietla a tak sa rozbehla moja éra pletenia s ihlicami. Konečne aj ja som  mala v škole pod lavicou klbká vlny a v lavici rozpletený pulóver. Občas nám to počas skúšania, keď sme využívali čas a nudili sa, naši páni profesori s radosťou vypárali, lebo hodina ručných prác nebola v rozvrhu. Mne sa to stalo len raz, ale aj tak to stálo za to, bol to krásny maturitný ročník.

Prečo? Počas akademického týždňa, kedy som sa mala pripravovať na ústne maturity, si moja sestra kúpila jednolôžkový pletací stroj Dopleta. Predstavte si, že miesto učenia, som radšej sedela pri nej a jej kamarátke a učila som sa, ako si nahodiť očká na ihlice, ktoré trčali z pletacieho stoja, ako prejsť bežcom, z jednej strany na druhú, prevesiť očká vedľa na ihlicu a urobiť jednoduchú, neskôr zložitú osmičku, ako zapliesť inú priadzu, vytvoriť všakovaké vzory a ukončiť pletenie.

Vtedy som mala plnú hlavu pletenia a nie chemických vzorcov a technologických výpočtov. Mala som dobrú motiváciu, aby som sa efektívnejšie učila. Maturita našťastie dopadla úspešné a ja som sa konečne posadila za pletací stroj, najskôr som skúšala pliesť z páranej vlny a potom som sa pustila do pletenia pulóvrov, šiat, sukien, neskôr aj detskej výbavičky a gamaší.

Neskôr som si kúpila svoj vlastný dvojlôžkový pletací stroj, ale nebola som s ním tak spokojná ako s jednolôžkovým. Roky som plietla v rukách, ale aj na stroji a aj teraz si občas upletiem šál, čiapku.

Už len samotné spomínanie na tieto moje začiatky vo mne vyvolali dobrú náladu a uvedomila som si, že som mala obdobia, kedy som pred Vianocami mala najviac roboty, lebo okrem pletenín pre rodinu, som sa dala prehovoriť aj na svetre pre príbuzných mojich kamarátok. Týmto chcem poďakovať mojej mamičke a sestrám, ktoré mi pomáhali s dokončovacími prácami, so zašívaním a začisťovaním vlny, aby pleteniny vyzeral perfektne.